Na týchto stránkach sa nenachádzajú fotografie v ich plnej veľkosti a nie sú tu pridávané ani nové informácie. Aktuálna verzia stránok je na: |
V pohraničných horách a lesoch v Čechách a na Morave na ne narazíme pomerne často. Po roku 1989 aj v okolí Bratislavy. Počas desaťročí ich vegetácia zamaskovala tak, že sa dajú objaviť iba náhodou. Obrovské železobetónové monolity. Len veľmi málo ľudí vie, kto, kedy a prečo ich tu postavil.
Dôvody výstavby.
Grandiózna stavba počas krátkeho trvania prvej čs. republiky. Bola to najväčšia stavba za tých dvadsať rokov existencie mladého štátu Čechov a Slovákov. Najväčšia objemom financií aj rozsahom stavebných prác. Tisíce objektov československého ťažkého a ľahkého opevnenia, horúčkovito budovaného v rokoch 1935-1938 na vybraných úsekoch v Čechách, na Morave, v Sliezsku, na Slovensku a na južnej hranici Podkarpatskej Rusi zostali tak, ako ich po "Mníchove" opustili vojaci.
Ponechajme teraz bokom nikdy nekončiacu polemiku o tom, či sme sa mali brániť, či by sme vojenský nápor vydržali. S prostriedkami, ktoré boli k dispozícii, sa Ministerstvo národnej obrany muselo rozhodnúť, aký spôsob obrany zvoliť. Z trendu, ktorým sa uberal vývoj vojenskej techniky a vedenia vojenských operácií bolo už vtedy zrejmé, že v novom vojenskom konflikte sa presadí pohyblivá armáda, využívajúca motorizované a pancierované bojové prostriedky. Mobilné prostriedky v prvej svetovej vojne slúžili skôr na dopravu živej sily na frontovú líniu, ktorá bola viac menej statická, ako na priamu bojovú činnosť. Až nasadenie tankov dávalo tušiť, ktorým smerom sa bude vývoj uberať. Nemecký blitzkrieg potvrdil, že bitky sa vyhrávajú vysoko dynamickým, manévrovým bojom s rýchlymi prienikmi obrnených prostriedkov do medzier protivníkovej obrany. Vzhľadom k tejto taktike a pomeru síl medzi Nemeckom a Československom vyvstávala otázka účinnej obrany. Bolo potrebné zadržať vpád nepriateľských vojsk na dobu, nevyhnutnú k príprave armády a mobilizácii spojencov. Bez ich pomoci nebola obrana štátu možná (nezabúdajme, že v ČSR žila trojmiliónová nemecká menšina, takmer bezvýhradne oddaná Hitlerovi). Hlavne vzhľadom na finančné možnosti a ľudské zdroje sa Československo priklonilo k výstavbe opevnenia s tým, že aj naďalej prebiehal vývoj a výroba tankov (časť sa dokonca vyvážala do zahraničia) a ďalších mobilných prostriedkov. Je tiež nutné zdôrazniť, že výstavba opevnených línií neprebiehala v tej dobe len v ČSR a Francúzsku (všeobecne známa Maginotova línia), ale vo väčšine európskych štátov (Belgicko, Holandsko, Švajčiarsko, Nemecko, Poľsko, ZSSR, Juhoslávia, Grécko, Fínsko).
Tiež nemožno obísť politicko-geografické zoskupenie vtedajšej Európy, ktoré Československu mnoho výhod nedávalo. Zo štátov, s ktorými ČSR susedila, sa za ako-takého spojenca dalo považovať jedine Rumunsko. To bol aj jeden z podstatných dôvodov, prečo sa filozofia obrany nakoniec priklonila na stranu francúzskej opevňovacej vojenskej doktríny. Takisto zmluva o francúzskej vojenskej pomoci v prípade napadnutia ČSR priklonila misku váh na stranu opevnenia. Možno konštatovať, že rozhodnutie o výstavbe opevnenia bolo veľmi výrazným zásahom do života a vývoja celej čs. armády, ovplyvnilo priamo či nepriamo všetky oblasti prípravy a výzbroje ozbrojených síl, ako aj ich predpokladanú bojovú činnosť. Súčasne toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo celkovú ekonomiku predvojnového Československa. Bolo totiž potrebné opevniť celú dĺžku hraníc vtedajšej ČSR s výnimkou cca 200 km dlhého rumunského úseku na juhovýchode Podkarpatskej Rusi. K tomu je potrebné prirátať ešte opevnenie tzv. vnútrozemských priečok, ktoré mali tvoriť neskoršie obranné pozície pri predpokladanom postupnom ústupe čs. armády, v najhoršom prípade až na územie Slovenska.
ŘOP.
Po niekoľkých návštevách armádnych špičiek na Maginotovej línii a prieskume budúcej pevnostnej línie, ujasnení časového harmonogramu a hlavne kompetencií, schválil dňa 20. marca 1935 minister národnej obrany Bohumír Bradáč novú organizačnú štruktúru, riadiacu jednotlivé opevňovacie zložky. Výnosom 3. Oddelenia hlavného štábu č.j.1034/35 nariadil zriadenie Rady pro opevňování a Ředitelství Opevňovacích Prací, ako najvyšší orgán, ktorému velil generál Karel Husárek.
Dňa 15. októbra bola začatá výstavba prvého podúseku opevnenia v priestore Moravská Ostrava. Celé opevnenie, tak ako bolo naplánované, malo byť podľa odhadu gen. Husárka dokončené okolo roku 1951 a vláda počítala s predbežnou kalkuláciou 10,9 miliardy vtedajších korún. V skutočnosti sa do jesene roku 1938 stihlo preinvestovať niečo vyše štvrtiny tejto sumy.
Opevňovací systém.
Opevnenie pozostávalo z ťažkých a ľahkých objektov. Objekty boli stavané v líniách. Základnými prvkami obrannej línie ťažkého opevnenia boli pechotné zruby, využívajúce systém bočných, vzájomne sa prekrývajúcich palieb. Objekty boli umiestnené v teréne tak, že sa vzájomne postreľovali vždy dva susedné. Reálne to znamenalo, že z pohľadu protivníka nebola odkrytá žiadna strieľňa, nepriateľský prieskum videl len kameninovo-zemný násyp. Priestor medzi objektmi bol prehradený protitankovými a protipechotnými prekážkami.
V miestach, kde morfológia terénu predpokladala hlavné smery útoku nepriateľa, sa budovali pevnosti (tvrze), ktoré pozostávali spravidla z niekoľkých pechotných zrubov a ďalších prvkov, ako delostrelecký zrub, delostrelecká otočná výsuvná veža, mínometná veža, vchodový objekt a prípadne ďalších špecifických objektov, budovaných podľa potrieb miestnych podmienok. Pevnostné objekty boli prepojené podzemím.
Opevnenie doplňali ľahké objekty, ktoré bránili pásmo za pechotnými zrubmi (záchytné pásmo). V ťažšie priechodnom teréne alebo na menej dôležitých smeroch útoku boli budované ako samostatná línia, niekde aj vo viacerých sledoch (hlavné obranné pásmo).
Výzbroj a výbava objektov.
Až na výnimky boli vo veľkej väčšine pechotné zruby vyzbrojené rovnako. Zrub disponoval väčšinou možnosťou paľby na oba smery, kolmo na smer postupu nepriateľa – tzv. “obojstranné” zruby. Objekty mali rôznu odolnosť podľa svojej dôležitosti. Odolnosť bola charakterizovaná hrúbkou stien objektu. Menšia odolnosť sa udávala dvomi arabskými (1,2), väčšia štyrmi rímskymi (I,II,III,IV) číslicami. Väčšina zrubov mala 2 poschodia - bojové (horné) a tylové (spodné, zapustené pod úroveň terénu). Na zastavenie postupu obrnenej techniky slúžil 47 mm protitankový kanón vz.36 s originálne riešeným rýchlopalným systémom, dosahujúcim pri prototypových skúškach kadenciu až 35 rán za minútu. Bol väčšinou spriahnutý s ťažkým guľometom vz.37 kalibru 7,92 mm (takto spriahnuté zbrane mali označenie L1). Menej exponované úseky opevnenia mali byť vyzbrojené 37 mm protitankovým kanónom vz.34, spriahnutým s ťažkým guľometom (zbraň L2). Na elimináciu živej sily bolo určené guľometné dvojča 2 x 7,92 mm (zbraň M). Tieto zbrane tvorili hlavnú výzbroj a boli umiestnené v streleckých miestnostiach po stranách bojového poschodia zrubu. Ďalšie ľahké guľomety vz.26 (zbraň N) a ťažké guľomety vz.37 (zbraň D) bránili buď tylový priestor opevneného pásma, alebo mohli byť lafetované v pozorovacích zvonoch a streleckých kupolách na streche zrubu a postreľovali okolie a predpolie zrubu. Niektoré zruby mali byť vyzbrojené aj pevnostným kazematovým mínometom kalibru 90 mm (zbraň G), umiestneným v tylovom poschodí zrubu, alebo otočnou guľometnou vežou s dvojicou ťažkých guľometov.
Pechotný zrub, tvoriaci základný článok ťažkého opevnenia bol navrhnutý tak, aby mohla posádka prežiť autonómne 3 týždne, čo bola požiadavka francúzskej strany, zakotvená v zmluve o pomoci v prípade vojenského konfliktu. Posádka zrubu mala v tylovom poschodí miestnosť pre prípravu stravy, umyváreň, toalety, strojovňu a studňu s pitnou vodou. Okrem zásoby streliva pre každú zbraň tvorilo výbavu zrubu filtroventilačné zariadenie na elektrický aj ručný pohon, ktoré vytváralo v priestoroch zrubu stály pretlak, znemožňujúci vniknutie bojových plynov do priestorov posádky a zabezpečujúci odťah splodín, vznikajúcich pri paľbe vlastných zbraní. Každý zrub mal vlastný dieselagregát s generátorom elektrického prúdu pre osvetlenie a pohon celého zariadenia. Zruby boli navzájom prepojené telefónnou sieťou. Posádku pechotného zrubu tvorilo od 25 do 35 vojakov a poddôstojníkov, starostlivo kádrovo vybraných, a jeden veliaci dôstojník.
Dominantnými zbraňami pevností mali byť (vývoj nebol včas dokončený) 10 cm húfnice (zbraň Y), umiestnené v delostreleckých zruboch a delostreleckých otočných vežiach, postreľujúce nepriamou paľbou rozhľahlejšie kotliny a priesmyky, znemožňujúce tak koncentráciu a prienik väčších zoskupení vojsk nepriateľa. Mínometné veže pevností mali byť vyzbrojené dvojicou mínometov kalibru 120 mm (zbraň B-12). Tieto boli určené na obranu blízkeho okolia pevností. Dodávky delostreleckých zbraní do opevnení však neboli až do odsunu hraničiarskych jednotiek realizované (protitankový kanón bol považovaný za pechotnú zbraň).
Celkovo bolo v rámci čs. opevnenia postavených 263 objektov ťažkého opevnenia (vrátane objektov pevnostných a cvičných).
Ľahké opevnenie tvorili, až na niekoľko málo výnimiek, unifikované objekty pre 6 až 7 vojakov, vyzbrojené dvoma ľahkými alebo ťažkými guľometmi (ľahké opevnenie vz.37, tzv. “ropíky”). Tieto objekty sa stavali vo viacerých modifikáciách (typy A až E). Išlo o originálnu čs. konštrukciu. Ich predchodcami boli ľahké objekty vz. 36, okopírované z Maginotovej línie. Celkovo bolo v ČSR postavených vyše 9600 objektov ľahkého opevnenia.
Opevnenie na Slovensku.
Bratislava - ťažké opevnenie.
Hneď na začiatku treba povedať, že v článku 56 mierovej zmluvy medzi víťaznými mocnosťami a Rakúskom z roku 1919 je výslovne uvedené, že “…štát Československý sa zaväzuje nebudovať žiadne vojenské zariadenia na časti svojho územia, ktoré ležia na pravom brehu Dunaja na juh od Bratislavy”. Na to však čs. štát príliš nedbal, ba skôr ho ignoroval. Prvé objekty opevnenia vyrástli na petržalskom predmostí z rozkazu zemského vojenského veliteľa gen. Šnejdárka už v roku 1934. Išlo o prvé stále fortifikačné stavby na čs. území po I. svetovej vojne. Výstavba pokračovala v roku 1937 betonážou pechotných zrubov a ďalších objektov až do podoby uceleného pevnostného pásma.
Zoznam pechotných zrubov ťažkého opevnenia Bratislavy a ich rozmiestnenie v teréne:
B-S-1 “Štěrkoviště” – možno nájsť na pravom brehu Dunaja cca 700 m proti prúdu od mosta Lafranconi po ľavej strane bývalého hraničiarskeho chodníka pre hliadky.
B-S-2 “Mulda” a B-S-3 “Paseka”- sú hlbšie v lese a je ich ťažšie nájsť, ale pri troche vytrvalosti sa to dá.
B-S-4 “Lány” - možno vidieť z cesty k hraničnému prechodu Petržalka - Berg. Je na kraji lesa vpravo od cesty a dobre je viditeľný z nadjazdu nad diaľnicou na Rusovce.
B-S-5a,5b “Vídeň I a II” - zvláštny typ dvojobjektu, bohužiaľ zničený pri výstavbe cesty na hraničný prechod.
B-S-6 “Vrba” - nájdeme ho vpravo od nadjazdu z Bratskej ulice smerom na diaľnicu. Objekt je dobre pozorovateľný z diaľnice, nachádza sa vľavo od nej v smere do Maďarska pred nadjazdom.
B-S-7 “Cvičiště” a B-S-8 “Hřbitov”- dostaneme sa k nim po Kopčianskej ulici. Na konci ulice za bielym múrom doprava a po poľnej ceste asi 300 - 400 m. B-S-7 je vidieť zo stropnej dosky objektu B-S-8 v poli po jeho pravej strane. Pred čelnou stenou objektu B-S-8 sa nachádza vojenský cintorín z obdobia 1. sv. vojny. Oba objekty je možné pozorovať z diaľnice do Maďarska po jej pravej strane.
B-S-9 “Kittsee” - stále rovno po Kopčianskej ku hranici. Po pravej strane cesty zbadáme komín. Je to zvyšok bývalého strážneho hraničiarskeho domčeka, ktorý stál v 50. rokoch na streche objektu.
B-S-10 “Tři hranice” - nachádza sa tesne na pravej strane diaľnice do Maďarska. Dobre je viditeľná stropná doska objektu.
B-S-11 “Janík” - zničený pri výstavbe Petržalky.
B-S-12 “Oroszvár” - stihol podobný osud ako Janík.
B-S-13 “Stoh” - konečná autobusov MHD na Betliarskej ulici pri ramene Dunaja.
B-S-14 “Duna” - vľavo od protipovodňovej hrádze Dunaja v smere toku pred ČOV.
B-S-15 “Ostrov” - na špici Starohájskeho ostrova oproti Slovnaftu.
Prípadný záujemca, ak navštívi všetky objekty, ľahko pozná, že niektoré z nich sú odlišné od ostatných. Objekty B-S-5,6,7,9,10,11,12 a 14 boli postavené v roku 1934, teda ešte pred oficiálnym začiatkom výstavby čs. pohraničného opevnenia a asi 1 rok pred vznikom ŘOP. Ide o kuriozity, ktoré sa nikde inde nevyskytujú. Myslia sa tým rarity z pohľadu záujemcov o fortifikácie, nie ich hodnota bojová. Tieto objekty mali iba guľometnú výzbroj. Pechotné zruby B-S-1,2,3,4,8,13 a 15 boli už projektované podľa jednotnej koncepcie (výstavba z roku 1937), mali štandardizované prvky a vybavenie, ale jeden od druhého sa líšili, niekedy dosť podstatne. Dokonca z 263 postavených objektov čs. ťažkého opevnenia nenájdeme dva úplne rovnaké objekty.
Ďalším druhom objektov na petržalskom predmostí boli doplnkové objekty. Dva z týchto objektov patria tiež medzi rarity, ktoré sa nikde inde nevyskytujú. Ich zoznam a rozmiestnenie v teréne:
B-S-I,III a V - objekty ľahkého opevnenia vz.37, zničené pri výstavbe Petržalky.
B-S-II - úkryt pre protitankový kanón, ktorý mal ovládať cestu a električkovú trať do Viedne. Jediný objekt tohto druhu v opevnení ČSR. Jeho typové označenie bolo "LO vz.37 typ H". Nachádza sa v predĺžení poľnej cesty, odbočujúcej z Kaukazskej ulice pri bytovkách v blízkosti križovatky s Dargovskou. V poli je vidieť betónová stropná doska objektu. Objekt B-S-I sa nachádzal asi 300 m pred ním (približne v úrovni dnešnej diaľnice).
B-S-IV “Milada”- jediný postavený objekt 1. stupňa odolnosti v čs. opevnení. Bol vyzbrojený dvomi dvojčatami ťažkých guľometov a dvomi guľometmi ľahkými. Jeho súčasťou bol protitankový kanón, ktorý mal ovládať cestu a železnicu do Kittsee a železnicu v smere na Rusovce. Tento objekt je v súčasnosti zasypaný pod nadjazdom pri bývalej čerpacej stanici na Panónskej ceste.
Okrem bojových objektov bolo petržalské predmostie vybavené aj opevnenými veliteľskými postaveniami. Tento druh objektov mal byť pôvodne rozmiestnený v celom čs. opevnení, nakoniec boli postavené len 4 objekty v Petržalke. Ich zoznam a rozmiestnenie v teréne:
B-SV-1 - v lese východne od zvýšeného nájazdu na most Lafranconi.
B-SV-2 - na Kaukazskej ulici v blízkosti cintorína, ukrytý v súkromnej záhrade za nepriehľadným plechovým plotom.
B-SV-3 - zničený pri výstavbe Petržalky.
B-SV-4 - najľahšie dostupný objekt. Nachádza sa pri Dolnozemskej ceste v smere na Rusovce vľavo za čerpacou stanicou.
Z prekážok sa zachovali protitankové priekopy na ľavej strane objektu B-S-4 a na oboch stranách objektu B-S-8. Z kábelovej siete sa zachovala kábelová komora v blízkosti poľného postavenia velenia úseku v parku pri križovatke Jantárovej cesty a Bosákovej ulice, ďalšie kábelové komory sa zachovali na Starhradskej ulici pred obytným blokom č.18 a na konci Hrobárskej ulice. Zachovali sa aj kábelové studne v Pečenskom lese a na Starohájskom ostrove.
Výstavbu opevnenia v Petržalke zabezpečovala stavebná firma Ing. Rudolf Frič z Bratislavy. Do jesene 1938 bolo petržalské opevnenie kompletne stavebne dokončené vrátane doplnkových objektov a veliteľských stanovísk, prekážok, kabeláže, kábelových komôr a studní, vzduchotechniky a vnútorných inštalácií objektov. Na objektoch boli osadené pancierové zvony a kupoly. Do objektov boli dodané zbrane (6 kanónov s 5000 nábojmi a 103 guľometov s 2,5 mil. nábojov). Na obranu opevnenia bol určený hraničiarsky prapor č.50 s počtom 1500 vojakov. Opevnenie Bratislavy dosiahlo ako jediný ucelený úsek pohraničného opevnenia vysoký stupeň dokončenosti a bojaschopnosti a predstavovalo v tej dobe vzor čs. pevnostného pásma.
Nemeckú okupáciu prežili objekty prakticky bez poškodení, čo nebývalo na iných úsekoch čs. opevnenia zvykom. Predmostie bolo dokonca doplnené ďalšími zaujímavými objektami - betónovými stenami so strieľňami pre protitankový kanón a maketou tanku. Steny so strieľňami dnes môžeme nájsť v blízkosti objektov B-S-7 a B-S-8. Ďalšie sa nachádzajú na východnej (Zátišie) a západnej (Martinengova ul.) časti Bratislavy. Tieto objekty boli súčasťou nemeckých príprav na obranu mesta v roku 1945. V stenách sú osadené ruské koristné strieľne. Rovnaké strieľne sa nachádzajú v objektoch ruskej Molotovovej línie, kde v nich bol zalafetovaný protitankový kanón kalibru 45 mm, spriahnutý s ťažkým guľometom kalibru 7,62 mm (DOT-4). Strieľňa v jednej zo stien na Zátiší je poškodená paľbou. Vzhľadom k tomu, že materiál steny poškodený nie je, možno predpokladať, že strieľňa bola poškodená bojom ešte v pôvodnom objekte Molotovovej línie, v ktorom bola osadená. Neskôr bola prevezená do Bratislavy a použitá tu. V dnes už neexistujúcej stene na Martinengovej ulici sa zachoval aj zasypaný kanón, ktorý bol neskôr vyzdvihnutý, zreštaurovaný a dnes sa nachádza v areáli opevnenia v Darkovičkách na Hlučínsku, osadený v objekte MO-S-18 "Obora". V Darkovičkách sa nachádzajú aj niektoré ďalšie prvky vnútorného vybavenia, pochádzajúce z bratislavských objektov.
Murovaná maketa tanku sa nachádza medzi objektom B-S-7 a rakúskou hranicou. Jej účel nie je doteraz uspokojivo vysvetlený. S najväčšou pravdepodobnosťou slúžila ako cvičný cieľ pre protitankové kanóny. Nemožno však vylúčiť ani jej využitie ako pomôcky pre výcvik pechoty v protitankovom boji. Využitiu tejto lokality ako vojenského výcvikového priestoru už pred vojnou napovedá aj krycie označenie priľahlého objektu B-S-7. Zodpovedá tomu aj výborná dostupnosť priestoru po ceste aj železnici a vtedajšia relatívna odľahlosť od obývaných sídiel, zároveň však v blízkosti veľkého mesta s vojenskou posádkou. Je preto veľmi pravdepodobné, že tento priestor bol využívaný ako vojenské cvičisko aj po nemeckej okupácii petržalského predmostia, čomu nasvedčuje aj to, že napriek dobrej prístupnosti neboli z objektov v Petržalke vytrhnuté zvony ani žiadne iné pancierové prvky a objekty zostali v nepoškodenom stave (analogickým príkladom sú rovnako nepoškodené objekty v Milostoviciach na Opavsku, ktoré boli zahrnuté do areálu nemeckého výcvikového priestoru).
Po roku 1948 boli objekty znovu vyzbrojené a doplnené materiálom. Kanóny kalibru 47 mm boli nahradené pevnostnými kanónmi vz. 44/59 kalibru 85 mm (s výnimkou objektu B-S-15, v ktorom sa z tohto dôvodu zachovala jediná strieľňa zbrane L1 na Slovensku). Skoro všetky objekty boli zahrnuté do hraničného pásma a neboli prístupné. Hraničné pásmo bolo zúžené v 70. rokoch pri výstavbe petržalských sídlisk, pri ktorej bolo niekoľko unikátnych objektov zničených. Po roku 1989 bolo hraničné pásmo zrušené. Objekty B-S-1 až 4 a B-S-8 ostali vo vlastníctve armády, boli zakonzervované a uzavreté.
V zime roku 2002 došlo neznámymi páchateľmi k vlámaniu do armádou uzavretých objektov a odcudzeniu ich kompletného vnútorného vybavenia, čo znemožnilo plánované využitie týchto objektov pre muzeálne účely. V súčasnosti sú všetky zachované objekty otvorené, zbavené vnútorného vybavenia a voľne prístupné.
Na priložených mapkách je znázornené umiestnenie všetkých objektov a umiestnenie objektov, ktoré sa doteraz zachovali.
V Bratislave a jej okolí sa vyskytujú aj iné zaujímavé objekty fortifikačnej architektúry:
- fragmenty mestského opevnenia,
- nedokončené bastiónové opevnenie Bratislavského hradu (podľa návrhu J. Priamiho),
- úkryty z obdobia 1. sv. vojny, posledný z nich sa zachoval v blízkosti čerpacej stanice na Račianskej ulici (oproti internátu Mladá Garda),
- pozorovateľne, nachádzajúce sa na viacerých miestach s dobrým výhľadom,
- protiletecké úkryty z obdobia 2. sv. vojny, nachádzajúce sa v areáli a okolí Istrochemu,
- zátarasy ciest v tvare betónových kociek alebo dračích zubov, nachádzajúce sa v okolí Bratislavy,
- nemecké železobetónové tenkostenné objekty guľovitého tvaru, ktoré boli pôvodne zakopané v zemi a slúžili ako zodolnené guľometné palebné posty (Ringstand, Kugelstand), nachádzajúce sa v užšom aj širokom okolí Bratislavy,
- delostrelecké kaverny v bratislavskom lesoparku, ktorých úlohou bola diaľková delostrelecká obrana Bratislavy a mosta cez Dunaj počas 1. svetovej vojny.
Komárno - ťažké opevnenie.
Druhou a poslednou lokalitou, kde sa realizovala výstavba ťažkého opevnenia na Slovensku bolo Komárno. Na rozdiel od Petržalky, kde opevnenie napriek rôznym úsporným opatreniam vyrástlo do veľmi solídnej podoby, bolo v Komárne postavené len to najnutnejšie. Pôvodne malo byť vybudovaných 5 pechotných zrubov, ktorých úlohou mala byť ochrana železničného a cestného mosta a postreľovanie hladiny Dunaja. Nakoniec boli vybudované len 3 zruby. Ich konštrukcia sa výrazne odlišovala od bežných typov. Sústredenie paľby na hladinu rieky si vyžiadalo umiestnenie hlavnej výzbroje objektov výhradne do pancierových zvonov a kupol. Tým dostali zruby zvláštny tvar.
Zoznam a situovanie objektov v teréne:
Ko-S-1 “Nová Stráž” - na brehu Dunaja západne od železničného mosta.
Ko-S-3 “Ústředna” - pri vodárni, vpravo pri ceste od Slovenských lodeníc na Alžbetin ostrov, približne oproti fortu Sandberg (Monoštorská pevnosť)na druhej strane Dunaja.
Ko-S-4 “Ostrov” - na brehu Dunaja, približne v strede južného okraja Alžbetinho ostrova.
Výstavbu opevnenia v Komárne zabezpečovala stavebná firma Inžesta z Bratislavy. Do jesene 1938 bolo opevnenie stavebne dokončené vrátane prekážok, vzduchotechniky a vnútorných inštalácií. Na objektoch boli osadené pancierové zvony a kupoly. Kabeláž prepojovala objekty a viedla cez Zimný prístav do bastiónu IV. Palatínskej línie komárňanskej pevnosti, kde bolo veliteľské stanovisko. Na obranu opevnenia bola určená hraničiarska čata pluku č.12 s počtom 90 vojakov.
Počas maďarskej okupácie boli objekty poškodené odstrelením zvonov a kupol. Ich ďalší osud ovplyvnili dunajské záplavy. Zruby Ko-S-1 a Ko-S-4 zavadzali pri budovaní protipovodňových hrádzí, preto boli v roku 1969 zlikvidované. Objekt Ko-S-1 bol odstrelený a zasypaný zeminou, jeho umiestnenie je v teréne dobre zreteľné v hrádzi západne od železničného mosta. Objekt Ko-S-4 zmizol úplne. Zrub Ko-S-3 sa zachoval dodnes, bol však prebudovaný na garáž a stratil tým svoju pôvodnú podobu. Na priloženej mapke je znázornené jeho umiestnenie, ako aj plánované pôvodné umiestnenie všetkých objektov.
Ľahké opevnenie.
Ľahké opevnenie na Slovensku bolo stavané od roku 1937 na južnej hranici s Maďarskom v úseku od Štúrova až po hranice s Rumunskom. Na dôležitých úsekoch bolo opevnenie stavané v 2 sledoch. Po pripojení Rakúska k Nemecku bol ľahkými objektami súvisle opevnený dolný tok rieky Moravy v úseku Devín - Kúty. Okrem toho boli opevnené brody cez rieku. Stavebne boli slovenské úseky ľahkého opevnenia takmer dokončené. Celkovo bolo na Slovensku v rokoch 1937-1938 postavených cca 1800 objektov ľahkého opevnenia.
Na území južného Slovenska, ktoré bolo za vojny pričlenené k Maďarsku, bolo opevnenie maďarskou armádou systematicky likvidované. Z tohto dôvodu sa objekty zachovali len na úsekoch, ktoré za vojny ostali na slovenskom území.
Z ľahkého opevnenia dnes nájdeme pomerne mnoho objektov na Záhorí (asi 150 ks). Tu sa opevnenie delilo na úseky Devín, Zohor, Jakubov, Gajary a Moravský Sv. Ján. Úseky väčšinou nie sú medzi sebou prepojené. Prvý zachovaný ropík sa nachádza medzi Devínom a Devínskou Novou Vsou. Odtiaľ sa ropíky tiahnu popri železničnej trati cez Devínske Jazero k Zohoru, odtiaľ popri ceste na Láb a Jakubov, od lesa Čongerská ku Gajarom. Od cesty Moravský Sv. Ján- Hohenau pokračujú okolo rybníkov až k hraniciam s ČR. Okrem tohto hlavného opevneného pásma boli opevnené brody cez rieku v uzáveroch Devínska Nová Ves, Marchegg, Vysoká pri Morave, Záhorská Ves, Suchohrad, Gajary, Prievoz a Moravský Sv. Ján. V týchto úsekoch sa nachádzajú zaujímavé objekty. Pod železničným mostom Marchegg - Devínska Nová Ves sa nachádza dvojposchodový štvorstrieľňový ropík, jediný v opevnení ČSR. V Suchohrade sa nachádzajú zvláštne dvojposchodové ropíky (spodné poschodie je nebojové). Súvisí to zrejme s tým, že objekty sú umiestnené v protizáplavových hrádzach. Spodné poschodie je prístupné otvorom v rohu ľavej streleckej miestnosti. Zaujímavé sú aj niektoré naklonené ropíky, podomleté povodňami. Takmer všetky ropíky v uzáveroch majú vstupné protipovodňové šachty. V uzávere Gajary sa nachádza aj LO vz.37 typ D s protipovodňovou šachtou, siahajúcou po stropnicu objektu.
Ďalšie zachované objekty sa nachádzajú na východnom Slovensku - ide o úseky Slanská Huta, Kuzmice a Michaľany (zatiaľ nájdených 55 ks objektov). Prvý zachovaný objekt v Slanskej Hute sa nachádza v lese západne od obce. Od tohto objektu pokračujú 2 sledy LO. Prvý sled vedie po svahoch nad južným okrajom obce, druhý sled obkľučuje obec zo severu. Súčasťou druhého sledu je aj ľahký objekt vz.37 typ E. Pri budove pohraničnej polície sa obidva sledy spájajú do riedkej lesnej línie, pretínajúcej cestu z Kalše k jazeru Izra a vyúsťujúcej nad Kuzmicami, kde sa v lese nad samotou Torkoš
nachádzajú prvé objekty úseku Kuzmice. Odtiaľ pokračuje silne opevnená trojsledová línia cez Kuzmice k Michaľanom. V Kuzmiciach prechádza línia južným okrajom obce. Medzi Kuzmicami a Michaľanmi možno pozorovať systém opevnenia dôležitej železnice z Košíc na Podkarpatskú Rus. Hlavné obranné pásmo tvoria zosilnené ropíky, rozmiestnené po oboch stranách železničnej trate. Záchytné pásmo tvorí sled ropíkov, nachádzajúci sa cca 200-300 m smerom do vnútrozemia. Súčasťou tohto sledu je aj ľahký objekt vz.37 typ D. Sledy zachovaných objektov končia pri juhozápadnom okraji obce Lastovce.Na slovenskom území zostali za vojny aj úseky Čebovce, Dolné Strháre, Vieska a časť úseku Jelšovec. Podľa výpovedí pamätníkov boli objekty na týchto úsekoch zlikvidované za vojny nemeckou armádou. Tento spôsob likvidácie sa líšil od maďarského tým, že maďarská armáda objekty úplne vyťažovala (betón sa použil ako stavebný materiál a kovové prvky ako surovina pre huty), takže po mnohých úsekoch opevnenia sa v teréne nezachovalo vôbec nič. Nemecká armáda naproti tomu objekty iba zneškodnila výbuchom a ďalej nerozoberala. V takom stave sa dajú nájsť objekty na spomínaných úsekoch. Podľa najnovších zistení však niektoré objekty z týchto úsekov zničila Sovietska armáda pri svojom postupe v roku 1945.
Z ostatných úsekov sa zachovalo len niekoľko samostatne stojacich ropíkov, ktoré nemohli byť zlikvidované, pretože boli postavené v blízkosti obývaných objektov - budova hraničnej polície v Salke, Plášťovce, Veľká Čalomija (LO vz.37 typ B), Kováčovce, Cerovo, železničná stanica Jesenské, Bretka a zatiaľ najvýchodnejší nájdený ľahký objekt vz.37 vo Viničkách (okr. Trebišov). Najvýchodnejšie sa nachádzajúci doposiaľ nájdený zachovaný relikt čs. opevnenia je objekt opevnenej colnice v obci Pribeník v okrese Trebišov (južne od Kráľovského Chlmca).
Mapky a fotografie.
Mapky a fotografie sa vyskytujú tady neboli zde:
Opevnenie v Bratislave a Komárne.
Letecké fotografie objektov (Záhorie, Petržalka, Leopoldov).
Zbrane pre a proti opevneniu, iné zaujímavosti.
Opevnenie v Šahách (preklad z Katonai Szemle).
Ďalšie stránky:
Opevnenie v ČR (úseky Ostrava, Opava, St. Město, Králíky).
Opevnenie v ČR (úseky Rokytnice, Náchod, Trutnov).
Opevnenie v ČR (úsek Morava - juh).
Podujatia Dukla 2001, Slatinka 2002, Dukla 2004 a Dukla 2006.
Poľsko 2004 (Wegierska Górka, Auschwitz, Kraków).
Tajomné bunkre v lesoparku - opevnenie Bratislavy v čase 1. svetovej vojny (delostrelecké kaverny).
Diskusné fórum o opevnení.
Pre záujemcov o problematiku čs. pohraničného opevnenia, ako aj iných fortifikácií existuje na serveri www.pandora.cz e-mailová konferencia na tému opevnenie. Príspevky a archív konferencie je možné prezerať cez web prostredníctvom prehliadača alebo po registrácii aj pridávať príspevky prostredníctvom elektronickej pošty.
Odkazy. Záujemcovia o podrobnejšie štúdium tejto problematiky môžu navštíviť niektorú predajňu kníh s vojenskohistorickou literatúrou.
Občas
sa články o tejto problematike vyskytnú v
dennej tlači alebo historických časopisoch. Okrem toho je veľké množstvo informácií dostupné na Internete na adresách:
http://www.military.cz/opevneni
http://www.lehkeopevneni.wz.cz
V práci boli použité mapky a niektoré ďalšie údaje z publikácie pána I. Vondrovského "Opevnění z let 1936-1938 na Slovensku".
