Osud Petržalky po mníchovskom diktáte
Zóna divých svíň

Bohuš Chňoupek

Ráno čo ráno, okrem nedele, na bratislavskej strane mosta cez Dunaj, pri policajnej strážnici predával náš petržalský sused noviny. A-zet a Slovenskú politiku. Do práce v meste sa náhlili zástupy a noviny sa dobre míňali. Kamelot nikdy nevykrikoval, ako zvyknú jeho kolegovia. Iba vzal do jednej ruky dvadsaťhaliernik a druhou obratne podal výtlačok. A nikdy sa nezabudol poďakovať. Tentoraz však s popolavou tvárou volal prestráchaným hlasom: "Okupácia! Okupácia!" Udivení chodci, jeho stáli zákazníci, zvedavo listovali v novinách a tváre im kameneli. Bol piatok, 7. októbra 1938. Na prvej strane tučné litery oznamovali triumfálny príchod prvej slovenskej vlády do Bratislavy a odkaz Jozefa Tisa: "Buďte požehnaní!" Trocha nižšie hľadeli na čitateľov Ferdinand Ďurčanský a Matúš Černák. A celkom pod nimi rečnil Benito Mussolini v Terste. Na ďalšej strane bolo možné sa dočítať o lúpežnej vražde na Františkánskom námestí. Brouk a Babka inzerovali jemné mako košele v lososovej farbe za 17 Kčs. Kino Athlon uvádzalo nový film Deany Durbinovej Honba za oteckom. United States Lines núkali služby svojich lodí. President Harding a President Roosewelt z Prahy do New Yorku za 121 dolárov. Carlton Cercle pripomínal, že od ôsmeho októbra bude opäť otvorený s novou hudbou Fleischmann-Bitó. Až na ďalšej strane sa krčila trojriadková správička, čo vyrážala dych a primäla starého kamelota, aby volal: "Okupácia! Okupácia!" "Nemecká tlačová kancelária sa dozvedá, že na základe dnešných uznesení medzinárodného delimitačného výboru obsadí nemecká armáda medzi 7. a 10. októbrom Petržalku." Petržalku nezahrnuli ani do jednej zo štyroch okupovaných zón nadiktovaných v Mníchove, kde sa rozhodlo, že sa obsadia a pripoja k ríši prevažne nemecké územia. Teraz však, dodatočne, ju mali obsadiť. Zrada! Petržalka totiž ani zďaleka nebola prevažne nemeckým územím. Žila v nej iba necelá tretina Nemcov. A čo vlastne znamenal termín prevažne? Polovica? Dve tretiny? Tri štvrtiny? Petržalka, najväčšia obec predvojnovej republiky, jediná na pravom brehu Dunaja, predstavovala obzvlášť pozoruhodný melting pot, roztavený hrniec podobný Amerike, ako ju nazývajú. V tomto zmiešanom kotli boli ulice označené dôsledne trojjazyčne. Obecná škola mala pod jednou strechou triedy slovenské, nemecké a maďarské. Omše v kostole slúžili v troch rečiach. Potvrdenie o narodení vystavovali s hlavičkou Rodný list, Kereszlevél, Geburtschein. Rybári ráno čo ráno rozvážali po uliciach nočný úlovok z Dunaja, núkali: "Ryby!", "Halák!", "Fische!". Časim Razim, starý Turek, na jedno nadýchnutie ohlasoval zvončekom: "Zmrzlina! Fagylalt! Gefrorenes!" Futbalové kluby Prvý československý športový klub, PTE, Ligeti, Makabea, patrili Slovákom, Maďarom, Nemcom a Židom a tak, každý po svojom, aj medzi sebou vraveli. Iba rušne náhliace sa do maďarského Hegyeshalomu a rakúskeho Brucku an der Leitha pískali jednou rečou. Takisto vycengávala viedenská električka, ženúca sa cez hranicu a dunajský most až na koniec Štúrovej ulice. Rovnako hučali sirény Matadorky, Sfinxu, hadicovej továrne a píly, keď zvolávali na rannú smenu. Táto očividná nepríslušnosť k prevažne nemeckému územiu bola dôvodom, prečo Petržalku už v Mníchove nezahrnuli ani do jednej zo štyroch zón, ktoré mali byť okupované podľa diktátu. A odrazu do troch dní, troch nezmyselne krátkych dní, od piatku do pondelka, od 7. do 10. októbra, keď už Arthur N. Chamberlain na londýnskom letisku odmával papiermi z Mníchova, že mier je zachránený, Édouard Daladier prešiel v otvorenom automobile jasajúcimi parížskymi ulicami, Benito Mussolini si odrečnil v Terste svoje a keď už nik nerátal s ničím, odrazu mali byť Nemci v Petržalke. Celé pravobrežie bolo okované nepriestrelnou obručou ocele a betónu. Pevnostné pásmo pretínalo dunajské ramená, hlboké lužné lesy, zamáčané trstinové porasty. Bunkre ľahké i ťažké, s krížovým postrelom a predpoliami, protitankové priekopy, zátarasy, španielski jazdci bránili nástupové smery. Tri roky budovala republika túto malú Magitonovu líniu. Dňom i nocou, v lete i v zime, hrčali kompresory, čo čerpali spodné vody z druhých podzemných poschodí pevností. Tisíce robotníkov až od Nitry a Hlohovca rúbalo lesné prieseky, hĺbilo základy pri priezračných zátokách. Pretože brániť Petržalku znamenalo brániť Bratislavu. Ustúpiť z Petržalky znamenalo smrteľne ohroziť hlavné mesto Slovenska. Z pravého brehu bolo možné čítať nápisy na obchodných štítoch ľavého brehu. A rovno oproti prístavisku propeleru hľadieť na sochu Štefánika. A nad ním, na vysokom pylóne sa vypínajúci lev, ktorý - ako sa vravelo - na Horthyho ceril zuby a na ríšu, prepytujem, ondial. Po celé roky sa však dalo v Petržalke hovoriť jednou rečou družného spolunažívania. Na ulici, v škole, v robote, na zamrznutých dunajských ramenách, kde Nemci bez konca hrávali svoj Eiskegel, ľadové kolky. No iba dovtedy, kým spoza hraníc nezazneli hlasy poľníc zvolávajúce pod bojové zástavy každého, komu prúdila v žilách čo len kvapka germánskej krvi. Biele pančuchy, dirndle, tirolácke klobúky, kožené nohavice s trakami, čoskoro odlíšili Nemcov od Slovákov, Čechov, Maďarov, Cigánov, Chorvátov. Pri kolotočoch pod mostom vyzývavo hrmel Egerländermarš. Po anšluse Rakúska vyšli do ulíc ordneri. Pripojenie Ostmarky v nich vyvolalo vlnu teutónskeho nadšenia. Len čo sa však na nábreží zakopali protilietadlové batérie, monitory dunajskej flotily zježené delami a guľometmi vyplávali na rieku a marinári s bojovo nastoknutými bodákmi zastali na moste, nadšení súkmeňovci vypáchli do rána z ulíc. Mobilizácia ich však schladila ľadovou sprchou iba na čas. Sotva na pol roka. Keď v Mníchove trhali republiku, len striehli, kedy všetko vrátia. Nezabudli na nič. Na vôbec nič. Viedenský rozhlas v slovenskom vysielaní štval celé večere v dlhých reláciách. Pri Pečenskom lese ostreľovali neznámi hliadku Stráže obrany štátu. Tá streľbu opätovala a jedného z útočníkov zranila. Čo vládalo, opäť si ponavliekalo kroje a uniformy. Na uliciach sa zdravilo s predpisovo predpaženou pravicou. Zvolať pri tom nadšene "Heil!", zatiaľ, pravda, iba "Heil!", patrilo k partajnej hygiene. Spupne sa tak dávala najavo podpora vodcovmu prejavu spred niekoľkých dní: "Nech sú Arabi opustení a bez zbraní, moji Nemci v Československu nie sú ani opustení, ani neozbrojení." Na nemeckých domoch sa objavili prvé hakenkrajce. Na maďarských červeno-bielo-zelené zástavy. Na niektorých budovách pre istotu oboje. Čo keby neprišiel Adolf Hitler, ale Miklós Horthy? Chýry leteli obcou s vetrom opreteky. Spomínali sa henleinovci, čo ušli cez hranicu, aby žiadali pripojiť Petržalku k ríši. Vravelo sa o ich vodcovi, učiteľovi Zippelovi, o istom Schmidengerovi a Pócim. Vo Viedni im vraj mal sám Arthur Seyss-Inquart dať lietadlo, čo ich dopravilo k Hitlerovi. Ten ich vraj prijal s porozumením. A vydal príslušný pokyn. Chýr striedal chýr. Kto však vedel, ako to v Mníchove v skutočnosti bolo? Naozaj, čo bola pravda? Čo legenda? Bolo to takto: V noci z 29. na 30. septembra 1938 o štvrť na dve pozvali československého vyslanca v Nemecku dr. Mastného spolu s legačným radcom dr. Masaříkom, ktorí boli prítomní ako pozorovatelia na konferencii štyroch veľmocí, do apartmentu anglickej delegácie v hoteli Regina. Keď diplomati vkročili do miestnosti, boli v nej už okrem členov anglickej a francúzskej delegácie aj ich vedúci, Chamberlain a Daladier. Ťažko unavený ministerský predseda Veľkej Británie im stručne oznámil, že robil všetko, čo mohol v náš prospech, a odovzdal im nemecký text dohody. Vyslanec Vojtěch Mastný ho začal nahlas čítať. Vyprázdňovanie sa začne 1. októbra. Uskutoční sa do 10. októbra. Podmienky určí medzinárodný výbor. Ten bez odkladu vymedzí zostávajúce územie prevažne nemeckého charakteru a nemecké oddiely ho obsadia do 10. októbra. Keď vyslanec dočítal články dohody, položil niekoľko otázok. Pokiaľ išlo o zloženie medzinárodného výboru, dostalo sa mu ubezpečenia, že československý delegát má byť postavený na roveň ostatným zástupcom mocností. Naostatok Mastný vyhlásil, že predloží text prezidentovi na rozhodnutie. Neprestajne zívajúci Chamberlain však sucho poznamenal: "There is no reply expected." Neočakáva sa žiadna odpoveď. Ashton-Gwatkin, ešte nedávno člen Runcimanovej misie, teraz člen Chamberlainovho sprievodu, to vysvetlil bez servítkov: "Česko-slovensku sa vôbec nekladie otázka dohodu prijať, či ju podrobovať dajakej diskusii. Ide jednoducho o realizáciu jej záväzkov. Musí sa to jednoducho prijať. Or - you know what I mean. Alebo - viete, čo tým chcem povedať." Celé prijatie trvalo necelú pol hodinu. Keď Mastný odchádzal zo salónu, upozornili ho, aby neletel do Prahy, ale rovno do Berlína. Už popoludní tam zasadne medzinárodný výbor, kde bude jeho účasť nevyhnutná. Napriek tomu vyslanec odletel do Prahy referovať. Spolu s ním Ashton-Gwatkin. Viezol mapu s vyznačeným územím, ktoré sa malo odstúpiť Nemecku. Pásma boli zakreslené hrubými čiarami. Gwatkin viezol aj Chamberlainovu inštrukciu britskému vyslancovi Newtonovi: "Navštívte ihneď prezidenta a naliehajte na prijatie plánu, ktorý bol dnes vypracovaný v úsilí vyhnúť sa konfliktu. Na argumenty nie je čas. Musí to byť prosté prijatie." Mastný už po ôsmej referoval ministrovi zahraničných vecí Kamilovi Kroftovi, potom prezidentovi Edvardovi Benešovi. Ten v tom dramatickom ráne, preplnenom poradami, nakoniec pred desiatou zvolal do svojej knižnice vládu. Výsledky porád zhrnul takto: "Prezident nemôže nič iné, ako navrhnúť prijatie ultimáta. Keby sme ho neprijali, vyvolali by sme čestnú vojnu, ale stratili by sme samostatnosť a národ by bol vyvraždený." Teda kapitulácia. Po nedlhej rozprave vláda súhlasila. Ach, Nemecko! Náš osud! Okolo jednej Beneš telefonoval Mastnému, aby prevzal členstvo v medzinárodnom výbore v Berlíne. Vyslanec s delegáciou a expertmi ihneď odleteli. Prvé zasadanie sa začínalo o piatej popoludní. Najskôr potvrdilo vo funkcii predsedu, horlivého nacistu baróna von Weizsäckera, štátneho tajomníka v Ribbentropovom ministerstve zahraničných vecí. Členmi sa stali veľvyslanci Veľkej Británie, Francúzska, Talianska a vyslanec Mastný. Výbor, ktorý mal vymedziť zostávajúce prevažne nemecké územie, narážal od samého začiatku na neprekonateľné úskalie výkladu tejto formulácie zo štvrtého článku mníchovskej dohody. Von Weizsäcker ultimatívne presadzoval líniu anektovať územie na základe majority, teda 51 percent nemeckého obyvateľstva. Československí delegáti zastávali názor, aby v súvislosti s formuláciou territoire a prépondérance allemande - územie prevažne nemecké, sa vzala za základňu určenia V. okupačného pásma kvalifikovaná väčšina 75 percent nemeckého obyvateľstva. Dôvodili vyhlásením vlád Veľkej Británie a Francúzska, ktoré Československo akceptovalo. V ňom sa výslovne hovorilo o stave prítomnosti a nie minulosti: Régions qui comportent - et non pas qui comportainent - plus de 50 % d´habitants allemands, kraje, ktoré majú - a nie, ktoré mali - viac než 50 % nemeckého obyvateľstva. Súčasne poukazovali na skutočnosť, že nepresná štatistika z roku 1910, ktorou von Wizsäcker argumentoval, neobsahovala údaje o národnosti, ale iba o obcovacom jazyku. Francúzsky veľvyslanec Francois Poncet vidiac, že nemožno dosiahnuť dohodu, predložil sprostredkujúci návrh - termín überwiegend, prevažne chápať za kvalifikovanú väčšinu dvoch tretín, teda 66 percent nemeckého obyvateľstva. Hitler sa v noci vrátil z Karlových Varov, Ašu a Chebu krajne rozhnevaný. Československý výklad označil za nehoráznosť, francúzsky za sabotáž. Pohrozil, že ak jeho kritérium neprijmú, premení terajšiu okupačnú líniu za strategickú a vypovie mníchovskú dohodu. Inými slovami: casus belli, zámienka na vojnu. Von Weizsäcker zakrátko predložil československým delegátom mapu. Hrubé červené čiary označovali líniu V. pásma na základe 51-percentnej väčšiny podľa štatistiky z roku 1910. Republika mala byť v Berlíne oklieštená viac ako v Mníchove. Von Weizsäckerom viac ako Mussolinim, Chamberlainom a Daladierom. Nemecku mali pripadnúť obrovské územia. Návrh na zábor piateho pásma bol oveľa väčší, ako územie všetkých štyroch predchádzajúcich zón dokopy. Akoby ním opisoval mapu sveta zo začiatku prvého tisícročia a výklad k nemu z pera Klaudia Ptolemaia. Grécky matematik a zemepisec, zaoberajúci sa sférickou astronómiou a pohybom planét totiž už v roku 150 označil oblasť severných českých pohorí ako Sudetayle, čiže Hory divokých svíň. Poskytol tým aj námet na pomenovanie Sudety pre oblasť a sudetských Nemcov pre obyvateľov v nej žijúcich. "Keď Nemci v alpských krajoch majú jednotný názov Alpendeutschen," dôvodil nacionalistický politik Franz Jesser, "prečo by ste sa nemohli nazývať sudetskí Nemci?" Ako však mohol barón von Weizsäcker prifariť k pohoriam divokých svíň Petržalku a Devín? Dve miesta, ktoré ležali ďaleko odtiaľ, na chýrnej obrannej línii Limes Romanus, vybudovanej na Dunaji proti germánskym hordám? Práve stade, z tábora v Carnuntu, na skok od Devína a čo by kameňom dohodil z terajšej Petržalky, nastupoval neskorší cisár Tiberius na čele južnej armády, spolu so západnou predstavujúcej strašnú silu, dvanásť zmobilizovaných légií, proti nebezpečnému susedovi, ríši Marbodovej. Do cieľa však nedospel. Za chrbtom, v Panónii, mu vypuklo povstanie. V Carnuntu tiež prevolali cisárom hornopanónskeho legáta Septima Severa, rodom Afričana, ktorému rodná punština bola až do smrti bežnejšia ako latinský jazyk. Ríša v ňom našla zjednotiteľa a vojsko tvrdú ruku. Sedem dlhých rokov bránil pred barbarmi podunajský limes cisár Marcus Aurelius. Vladár, ktorý v sebe vypestoval pod vplyvom stoickej filozofie a morálky cit pre povinnosť a zhovievavosť k ľudským chybám, s vierou v nezmerateľnú nevyhnutnosť všetkého diania a božskej prozreteľnosti v miere vzbudzujúcej ešte po tisícročiach úctu. Bolo iróniou, že tohto vládcu, ktorého mäkkej povahe sa priečil čo len lov na dravú zver, vohnali do výbojnej vojny mohutné hordy divokých germánskych barbarov, Markomanov, Kvádov, čo naľahli na Dunaj, zaplavili obidve Panónie, poodvádzali do zajatia tisíce provinciálov, prebili sa až k Benátkam a pred ich útokom sa chvela samotná Itália. Rímske protiútoky zase zaviedli vojsko až hlboko za Dunaj, pod trenčiansku skalu. Z týchto trudných dní, od brehov rieky Hron, nad pevnosťou Komárno, cisársky stoik na tróne, všetkými sklonmi svojej povahy smerujúci ku kontemplatívnemu životu filozofa, zanechal útly denník Hovory k sebe. Na jeho stránkach vrúcne vyznáva dogmy, ktoré človeku zabezpečujú trvalý duševný pokoj, nabádajú k obetavému plneniu povinností a k láske k ľuďom. Marcus, lepší kresťan než hociktorý z neskorších kráľov a cisárov, sám k sebe prísny a presne vedomý povinností, k iným až príliš mierny a láskavý, čo mnohí tak zneužívali, zomrel v pevnom tábore pri Viedni. Jeho smrť uzavrela rad dobrých cisárov. Teda ako to, že k pohoriu divých svíň barón von Weizsäcker na úradníckej úrovni diplomatov, v priebehu iba niekoľkých hodín, uzurpátorsky zabral dve miesta, ktoré boli úplne mimo hrubých červených čiar nadiktovaných vyčíňajúcim Hitlerom? Na energické námietky našej delegácie, že takýmto zmrzačením republiky sa zakladá v Európe nový, ťažký menšinový problém, pretože trištvrte milióna Čechov sa ocitne v ríši, Weizsäcker nereagoval. Iba sucho požiadal, aby do zajtra dostal z Prahy súhlas so stanovenou hranicou. Zatiaľ, aby dodal svojim slovám váhu, poznamenal, že už pozajtra, 7. októbra, sa začne obsadzovať územie. Na druhý deň prišla z Prahy odpoveď: "Vláda vás zmocňuje prehlásiť ihneď, že uznesenie komisia z 5. 10. berie na vedomie a že ho uskutoční. Syrový." Bolo azda Weizsäckerove počínanie omylom? Nedorozumením? Nedopatrením? Nepodozrievajme baróna, absolventa prestížnych vysokých učení, z neznalosti. Poznal rímske dejiny na výbornú. Na rovnako výbornú vedel, kde sa rozprestierali Sudetayle a kde dunajský limes. Z dôverných rozhovorov s Hitlerom sa na červený diplom oboznámil s jeho zámermi ako ďalej s Československom. Preto tiež predpokladal, že všetko ešte nie je rozhodnuté s konečnou platnosťou, a tým aj nie je isté. Mohli sa predsa vyskytnúť nečakané varianty, ako to často býva, keď sa vo vysokej politike bije nemenej vysokou kartou, vtedy sa pridá všetko. Osnovať sprisahania, strojiť úklady, rozosievať sváry, chystať nástrahy, uchyľovať sa ku ľsti, podhadzovať falošnú informáciu... Vari nevytiahol Hitler počas návštevy Horthyho v Berlíne z rukáva slovenské eso, ak sa admirál pridá na správnu stranu? Niečo za niečo, nie? Weizsäcker veľmi dobre vedel, čo predstavuje Petržalka. Znamenala mať na dostrel z pištole hlavné mesto Slovenska. Čo viac si ešte bolo možné želať? A Devín? To bola pokorujúca, jedovitá provokácia, najzákernejší úder slovenskej histórii, hanobenie slovanstva. Pri Devíne nebol most cez Dunaj a vedelo sa, že z územia ríše sa bude musieť jazdiť do obce pod staroslávnym hradom iba autobusom z Petržalky cez Bratislavu a pri šoférovi bude musieť sedieť strážny, aby počas jazdy cez slovenské územie nik nenastúpil, ani nevystúpil. A tak padlo osudové rozhodnutie. Do dvoch dní mala byť Petržalka pripojená k ríši. V roku 1918 bola Engerau, Ligetfalu bezvýznamnou dierou s tri a pol tisíckou obyvateľov. Zväčša ponemčení Chorváti, Krobóti, podobne ako v susednom Kittsee - Kopčanoch, Oroszvári-Rusovciach, či na ľavom brehu sa tu usídlili za čias Márie Terézie, keď zasídľovala tieto kraje spustošené tureckým bašovaním. O dvadsať rokov neskôr, v čase Mníchova, však už Petržalka bola najväčšou obcou republiky a desať rokov predtým, v roku 1930, mala 14 164 obyvateľov. Z toho 7854 Slovákov a Čechov, 3173 Nemcov a 2043 Maďarov. Koľko percent teda bolo Nemcov? Aký etnický princíp tu platil? Čo bolo kvalifikovanou väčšinou? Dva dni a dve noci tiahli tisíce ľudí cez polstoročný most do Bratislavy. Stenal pod ťarchou áut, vlakov a vozov. V divom zmätku ľudí, koní a motorov sa hľadali matky s deťmi, demobilizovaní vojaci sa prebíjali proti ľudskej riave zachraňovať opustené rodiny. Na most vychádzali ťažké pevnostné delá s hlavňami pomaľovanými nápismi: "Republiku nedáme!" Ustupoval trén z troch kasární, pochodovali pluky, pešiaci, ženisti, hraničiari, hrmeli tanky, dolu hučala čierna voda, vojaci pripínali k vozidlám vozíky utečencov. Ľudia bežali s napochytre pobratými vecami, perinami, riadom, s tým, čo im padlo do rúk, keď utekali z domu. A proti nim, z bratislavského brehu, išli ďalšie a ďalšie kamióny, aby vyviezli zbrane z pevností. V pondelok bežali cez Dunaj poslední utečenci. Z pevností, strážnic a colníc sa sťahovali posledné jednotky armády. Nadchádzali posledné chvíle. Na hraniciach, v Bergu, stáli vo vyrovnanom rade príslušníci Stráže obrany štátu. Na druhej strane, za zátarasami, sa zrovnávali autá a pancierové vozy Wehrmachtu s generálom s červenými lampasmi. Vojaci z Bavorska a už aj z Ostmarky, včerajšieho Rakúska, čakali na rozkaz. Československý veliteľ odovzdal nemeckému dôstojníkovi hlásenie. Jednotka spravila čelom vzad a pomkla sa po Viedenskej ceste k mostu. Za ňou nastupovalo osemtisíc vojakov v sivých uniformách, dlhá kolóna, tiahnúca sa až k Wolfsthalu, hnedé škvrny uniforiem SA-manov, sivobelasých FS, vycivených ordnerov. Pri hradskej tri tisíce petržalských henleinovcov otŕčalo pravice, sfanatizovaný dav si padal do náručia a spieval hymnu: "Heute gehört uns Deutschland und morgen die ganze Welt." Československá jednotka pochodovala neobzrúc sa, s pohľadmi upnutými na hrad, most a Dunaj. Nad hlavou jej hrmela peruť nemeckých stíhačiek. V pätách sa jej rozliezala sťa mor a pleseň hnedá škvrna temna, vtekala do ulíc pustej, polomŕtvej obce, na cestu k Oroszváru, do lesov k Ovsišťu, k rieke a priezračným zátokám. Keď nemeckí guľometčíci došli k mostu, zaľahli po celej šírke vozovky, zatarasili ju drôtenými prekážkami a zacielili na nepatrné postavičky, tie malé, malilinké postavičky v československých uniformách, čo už boli na druhom brehu. Okupácia sa začínala. Trvala sedem rokov. Nik sa za ňu Petržalčanom dodnes neospravedlnil.

Autor (1925) je spisovateľ a publicista.