Nemí svedkovia zrady
September roku 1938 sa chýli ku koncu. Na území Československa je už niekoľko dní zmobilizovaných takmer jedenapol milióna mužov, ktorí sú rozhodnutí brániť republiku pred Hitlerom. Mnohí z nich sú sústredení v mohutných pevnostiach, ktoré vyrástli na hraniciach celého štátu v posledných štyroch rokoch. Medzitým sa však v Mníchove schádzajú predstavitelia Nemecka, Talianska, Veľkej Británie a Francúzska a uznášajú sa, že Československá republika musí odstúpiť svojmu západnému susedovi svoje pohraničné územia. Praha tento diktát prijíma a sťahuje armádu späť. Tisícky mužov opúšťajú so slzami v očiach pohraničné tvrdze, ktoré napokon nesplnili účel, kvôli ktorému boli budované.
Keď sa v roku 1933 dostal k Nemecku k moci Adolf Hitler a pred Európu stála hrozba nového vojnového požiaru, zareagovala na to väčšina európskych štátov budovaním opevnení. Československo malo v tomto čase uzatvorenú spojeneckú zmluvu so ZSSR a Francúzskom zameranú proti Nemecku a s Rumunskom a Juhosláviou proti Maďarsku. To však na samotnú obranu štátu nestačilo. Bolo treba rozhodnúť, akú taktiku v prípade napadnutia zvoliť. Československá vláda sa napokon rozhodla pre vybudovanie mohutného systému pohraničného opevnenia, ktoré malo lemovať celú hranicu republiky s výnimkou dvestokilometrového úseku na juhovýchode Podkarpatskej Rusi, kde ČSR susedila so spojeneckým Rumunskom. Stratégia bola v tomto prípade jasná - bolo potrebné zadržať vpád nepriateľských vojsk na dobu nevyhnutnú k príprave armády a mobilizácii spojencov. Bez ich pomoci totiž nebola obrana štátu možná. "Československé opevnenie bolo budované podľa vzoru francúzskej Maginotovej línie, ba dokonca, najmä pokiaľ ide o kvalitu, bolo lepšie," hovorí bunkrológ Milo Gona, ktorý sa dlhé roky zaoberá mapovaním objektov pohraničného opevnenia na Slovensku.
Stavba opevnení bola porušením mierovej zmluvy
Oficiálne sa s budovaním československého pohraničného opevnenia začalo v októbri 1935 (ukončiť sa malo v rokoch 1951-52), no už rok predtým vyrástli pri Bratislave, na petržalskom predmostí, prvé pevnosti. "Tieto objekty nariadil postaviť v roku 1934 zemský vojenský veliteľ generál Šnejdárek. Zaujímavosťou je, že týmto krokom ČSR prakticky porušila mierovú zmluvu medzi víťaznými mocnosťami a Rakúskom z roku 1919, v článku 56 ktorej bolo výslovne uvedené, že 'štát Československý sa zaväzuje nebudovať žiadne vojenské zariadenia na časti svojho územia, ktoré ležia na pravom brehu Dunaja na juh od Bratislavy'. Išlo však o prvé stále fortifikačné stavby na našom území po prvej svetovej vojne a ich výstavba pokračovala v roku 1937 betonážou pechotných zrubov a ďalších objektov až do podoby uceleného pevnostného pásma," vysvetľuje M. Gona. Systém opevnenia na hraniciach s Nemeckom a Maďarskom mal v konečnom dôsledku stáť štátnu pokladňu 10 miliárd korún. Do roku 1938 boli z týchto prostriedkov využité 2 miliardy. V čase "Mníchova" tak mala československá armáda k dispozícii spolu takmer 9600 betónových pevností, z toho vyše 1800 na Slovensku.
Celý systém opevnenia pozostával z ťažkých a ľahkých objektov, ktoré boli stavané v líniách. "Zjednodušene povedané, ťažké opevnenie tvorili pechotné zruby, väčšinou dvojposchodové, vyzbrojené ťažkými guľometmi a delostreleckými zbraňami. Ľahké opevnenie malo iba jedno poschodie, menšiu posádku a nemalo ťažké zbrane, iba guľomety. Ďalší rozdiel bol v osadenstve pevností. Do ťažkých opevnení boli vyberané špeciálne cvičení vojaci, zatiaľ čo ľahké opevnenie obsadzovala poľná armáda, ktorá bola v tom-ktorom úseku dislokovaná," dodáva M. Gona. Ťažké opevnenie stálo na území Slovenska iba v okolí Bratislavy a v Komárne. Na južnej hranici s Maďarskom od Štúrova až po hranice s Rumunskom a takisto na dolnom toku rieky Moravy medzi Kútami a Devínom bolo budované ľahké opevnenie. Množstvo týchto pevností bolo v posledných šiestich desaťročiach zlikvidovaných. Na území južného Slovenska, ktoré bolo v čase vojny pričlenené k Maďarsku boli pevnostné objekty systematicky likvidované maďarskou armádou, ťažké opevnenia v Komárne boli zničené v roku 1969, keď sa po katastrofálnych záplavách začalo s budovaním protipovodňových hrádzí. Napriek tomu však ešte aj dnes existuje na Slovensku približne dvesto objektov, ktoré sú takmer neporušené. Dokonca aj bratislavské opevnenie nielenže prežilo takmer bez poškodenia nemeckú okupáciu, čo nebývalo zvykom, ale bolo doplnené viacerými betónovými stenami so strielňami pre protitankové kanóny, ktoré boli súčasťou nemeckých príprav na obranu mesta v roku 1945.
Príbytky bezdomovcov a terče vandalov
Iba niekoľko desiatok metrov od prvých petržalských panelákov, už takmer pri slovensko-rakúskej hranici, stojí pechotný zrub B-S-8. Je jedným z najzachovalejších objektov ťažkého opevnenia v Bratislave a zároveň jedným z tých, ktoré dodnes patria armáde. "To snáď ani nie je pravda. Bol som tu asi pred tromi týždňami a toto tu ešte nebolo," rozčuľuje sa Milo Gona a ukazuje na smetisko v tesnom susedstve bunkra. Do niekoľkometrovej výšky sa tu týčia "pohoria" vytvorené stavebným a poľnohospodárskym odpadom. Podľa obitej tabule, ktorá už len silou vôle visí na zvyšku pletiva, kedysi ohradzujúceho bunker zisťujeme, že na tomto mieste isté poľnohospodárske družstvo vykonáva kompostovanie. Prichádzame bližšie k pevnosti a náš sprievodca vybuchuje od hnevu druhýkrát. Steny bunkra sú počmárané a posprejované, donedávna zachovalé strieľne zahádzané hlinou a tehlami a priekopa lemujúca bočné múry pevnosti je plná odpadkov, spomedzi ktorých vytŕča veľký drevený kríž, pochádzajúci zrejme z neďalekého vojenského cintorína. Vrcholom obrazu skazy je chýbajúci niekoľkostokilový pancierový kryt na jednej zo strieľní, ktorý pravdepodobne skončil v niektorej zberni železa. "Čo sa dá robiť, sme na Slovensku. Len by ma zaujímalo, ako sa im tú pancierovú platňu odtiaľ podarilo dostať. Na to predsa museli použiť žeriav," tentokrát už iba rezignovane skonštatuje náš sprievodca a pokračuje: "Takže, keď si odmyslíme tieto počmárané múry a neporiadok okolo, tak je objekt v takom stave, ako ho zanechali v päťdesiatych rokoch. S druhou svetovou vojnou sa totiž jeho využívanie neskončilo. Vzhľadom na to, že, rovnako ako väčšina bratislavských pevností, stál v hraničnom pásme s kapitalistickým Rakúskom, ho po roku 1948 opäť armáda vyzbrojila. Pôvodné strieľne boli vytrhané a nahradené kanónmi z ruských tankov T-34." Pevnosť B-S-8 je svojím spôsobom jedným z unikátov československého pohraničného opevnenia. Jej strieľne sú totiž otočené do vnútrozemia, takže boli absolútne chránené pred nepriateľskou paľbou. "Tieto zruby využívali systém bočných, vzájomne sa prekrývajúcich palieb. V teréne boli umiestnené tak, že sa vzájomne postreľovali vždy dva susedné. Reálne to znamenalo, že z pohľadu protivníka nebola odkrytá žiadna strieľňa a nepriateľský prieskum videl len kameninovo-zemný násyp. Priestor medzi bunkrami bol prehradený protitankovými a protipechotnými prekážkami, konkrétne v tomto prípade boli po stranách protitankové priekopy a takzvaní českí ježkovia. Pri iných pevnostiach zase boli ako prekážky použité koľajnice zarazené hlboko do zeme, alebo ostnaté drôty," pokračuje M. Gona vo výklade. Jednu zo spomínaných protitankových priekop míňame cestou k susednému bunkru. Je uprostred poľa a dnes ju už lemujú stromy a husté kríky. Zastavujeme pri bunkri B-S-7, ktorý je iba na dohľad od "osmičky". Na rozdiel od nej je aj otvorený, takže sa dá nazrieť dnu. "V tomto bezdomovci nespávajú, ale niektoré na nocľah skutočne využívajú," reaguje M. Gona na otázku, či nevyrušíme prípadných obyvateľov. "Tento objekt je jednou z prvých pevnostných stavieb na území Československa," pokračuje M. Gona. "Je úplne iný ako ten, ktorý sme videli pred chvíľou. Tento pochádza pravdepodobne z roku 1934, teda z obdobia, kedy začal, dá sa povedať, že polooficiálne, budovať opevnenie generál Šnejdárek." Pevnosť je výrazne menšia ako predchádzajúca a skôr ako opevnenie pripomína nedostavaný dom. Je jednou z voľne prístupných, ktoré armáda už nevlastní, a tak je ponechaná svojmu osudu.
Múzeá v pevnostiach? Na Slovensku nie
V Českej republike prebehla pred niekoľkými rokmi široká diskusia o prípadnej reaktivácii pohraničných pevností. Uvažovalo sa nad tým, že tieto objekty by mohli byť využité v prípade vojny na teritoriálnu obranu. Napokon však z tejto myšlienky zišlo a armáda sa začala pevností postupne zbavovať. Dnes ich obsadzujú bunkrológovia a zriaďujú v nich múzeá. "To je možné v Čechách, ale nie na Slovensku. Videli ste ten zdevastovaný zrub a to smetisko pri ňom. Malo by význam robiť tu múzeum?" kladie si otázku Milo Gona. "Keby som si aj dokázal predstaviť, že ten objekt mi poskytnú a múzeum tam vybudujem. Zoženiem a nakúpim za niekoľkotisíc vybavenie, skultúrnim okolie, dám tam českých ježkov a čo bude o mesiac? Nebude tam ani jeden a ja prídem o nervy," dodáva pesimisticky. Počítať sa zatiaľ nedá ani s tým, že by sa iniciatívy chopilo viacero bunkrológov spolu. V porovnaní s ČR, kde fungujú Kluby vojenskej histórie zudružujúce množstvo nadšencov, je u nás situácia diametrálne odlišná. "U nás by sa dnes dali bunkrológovia zrátať pomaly na prstoch jednej ruky. Zatiaľ sa iba hľadáme a zberáme. Možno v budúcnosti, keď nás bude viac sa nejaký projekt zrealizuje. Veľmi tomu však neverím. Veľkou nevýhodou týchto pevností je, že sú v tesnej blízkostí Petržalky a podľa toho dnes aj vyzerajú. Pravdepodobne teda zostanú ponechané svojmu osudu a ak ich niekto nevyhodí do vzduchu, tak budú stáť ešte veľmi dlho. Určite sa nerozpadnú, sú to kvalitné stavby, je tu použitý najkvalitnejší betón, aký bol doteraz vymyslený. Ten čím je starší, tým je tvrdší. Robili ho podľa špeciálnej receptúry, ktorá doteraz nie je presne rozlúštená. Skúšali ho silou 450 kilogramov na štvorcový centimeter a nielenže odolal, ale túto normu ďaleko presahoval. Takže v tomto smere som optimista." Pohraničné pevnosti, ktoré sú unikátnym systémom opevnenia v celej Európe dnes už iba čakajú na svoj ďalší osud. Aký bude, to dnes nikto netuší. Zatiaľ iba tu stoja ako nemí svedkovia zrady z roku 1938. Svedkovia, o ktorých sa však takmer nikto nezaujíma.
ANDREJ ŠIMONČIČ, denník SME