Pohraničné opevnenie na Slovensku

V pohraničných horách a lesoch v Čechách a na Morave na ne narazíme pomerne často. Po roku 1989 aj v okolí Bratislavy. Počas desaťročí ich vegetácia zamaskovala tak, že sa dajú objaviť iba náhodou. Obrovské železobetónové monolity stojace v tichom lese, majestátne vo svojej veľkosti, pôsobia na väčšinu ľudí ponuro a tajomne. Náhodný výletník si položí otázku, odkiaľ sa tu vzali. Len veľmi málo ľudí vie, kto, kedy a prečo ich tu postavil.

Dôvody výstavby

Grandiózna stavba počas krátkeho trvania prvej čs. republiky. Doslova a do písmena. Bola to najväčšia stavba za tých dvadsať rokov existencie mladého štátu Čechov a Slovákov. Najväčšia objemom financií aj rozsahom stavebných prác. Tisíce objektov československého ťažkého a ľahkého opevnenia, horúčkovito budovaného v rokoch 1935-1938 na vybraných úsekoch v Čechách, na Morave, v Sliezsku, na Slovensku a na južnej hranici Podkarpatskej Rusi zostali tak, ako ich po "Mníchove" opustili vojaci.

Ponechajme teraz bokom nikdy nekončiacu polemiku o tom, či sme sa mali brániť, či by sme vojenský nápor vydržali, či Hitler iba neblufoval atď, atď. S prostriedkami, ktoré boli k dispozícii, sa Ministerstvo národnej obrany muselo rozhodnúť, aký spôsob obrany zvoliť. Z trendu, ktorým sa uberal vývoj vojenskej techniky a vedenia vojenských operácií bolo už vtedy zrejmé, že v novom vojenskom konflikte sa presadí pohyblivá armáda, využívajúca motorizované a pancierované bojové prostriedky.

Mobilné prostriedky v prvej svetovej vojne slúžili skôr na dopravu živej sily na frontovú líniu, ktorá bola viac menej statická, ako na priamu bojovú činnosť. Až nasadenie tankov dávalo tušiť, ktorým smerom sa bude vývoj uberať. Nemecký blitzkrieg potvrdil, že bitky sa vyhrávajú vysoko dynamickým, manévrovým bojom s rýchlymi prienikmi obrnených prostriedkov do medzier protivníkovej obrany. Vzhľadom k tejto taktike a pomeru síl medzi Nemeckom a Československom vyvstávala otázka účinnej obrany. Bolo potrebné zadržať vpád nepriateľských vojsk na dobu, nevyhnutnú k príprave armády a mobilizácii spojencov. Bez ich pomoci nebola obrana štátu možná (nezabúdajme, že v ČSR žila trojmiliónová nemecká menšina, takmer bezvýhradne oddaná Hitlerovi). Hlavne vzhľadom na finančné možnosti a ľudské zdroje sa Československo priklonilo k výstavbe opevnenia s tým, že aj naďalej prebiehal vývoj a výroba tankov (časť sa dokonca vyvážala do zahraničia) a ďalších mobilných prostriedkov. Je tiež nutné zdôrazniť, že výstavba opevnených línií neprebiehala v tej dobe len v ČSR a Francúzsku (všeobecne známa Maginotova línia), ale vo väčšine európskych štátov (Belgicko, Holandsko, Švajčiarsko, Nemecko, Poľsko, ZSSR, Juhoslávia, Grécko, Fínsko).

Tiež nemožno obísť politicko-geografické zoskupenie vtedajšej Európy, ktoré Československu mnoho výhod nedávalo. Zo štátov, s ktorými ČSR susedila, sa za ako-takého spojenca dalo považovať jedine Rumunsko. To bol aj jeden z podstatných dôvodov, prečo sa filozofia obrany nakoniec priklonila na stranu francúzskej opevňovacej vojenskej doktríny. Takisto zmluva o francúzskej vojenskej pomoci v prípade napadnutia ČSR priklonila misku váh na stranu opevnenia. Možno konštatovať, že rozhodnutie o výstavbe opevnenia bolo veľmi výrazným zásahom do života a vývoja celej čs. armády, ovplyvnilo priamo či nepriamo všetky oblasti prípravy a výzbroje ozbrojených síl, ako aj ich predpokladanú bojovú činnosť. Súčasne toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo celkovú ekonomiku predvojnového Československa. Bolo totiž potrebné opevniť celú dĺžku hraníc vtedajšej ČSR s výnimkou cca 100 km dlhého rumunského úseku na juhovýchode Podkarpatskej Rusi. K tomu je potrebné prirátať ešte opevnenie tzv. vnútrozemských priečok, ktoré mali tvoriť neskoršie obranné pozície pri predpokladanom postupnom ústupe čs. armády, v najhoršom prípade až na územie Slovenska.

ŘOP.

Po niekoľkých návštevách armádnych špičiek na Maginotovej línii a prieskume budúcej pevnostnej línie, ujasnení časového harmonogramu a hlavne kompetencií, schválil dňa 20. marca 1935 minister národnej obrany Bohumír Bradáč novú organizačnú štruktúru, riadiacu jednotlivé opevňovacie zložky. Výnosom 3. Oddelenia hlavného štábu č.j.1034/35 nariadil zriadenie Rady pro opevňování a Ředitelství Opevňovacích Prací, ako najvyšší orgán, ktorému velil generál Karel Husárek.

Dňa 15. októbra bola začatá výstavba prvého podúseku opevnenia v priestore Moravská Ostrava. Celé opevnenie, tak ako bolo naplánované, malo byť podľa odhadu gen. Husárka dokončené okolo roku 1951 a vláda počítala s predbežnou kalkuláciou 10,9 miliardy (!!!) vtedajších korún. V skutočnosti sa do jesene roku 1938 stihla preinvestovať asi štvrtina tejto sumy.

Opevňovací systém.

Opevnenie pozostávalo z ťažkých a ľahkých objektov. Objekty boli stavané v líniách. Základným prvkom obrannej línie ťažkého opevnenia bol pechotný zrub, využívajúci systém bočných, vzájomne sa prekrývajúcich palieb. Objekty boli umiestnené v teréne tak, že sa vzájomne postreľovali vždy dva susedné. Reálne to znamenalo, že z pohľadu protivníka nebola odkrytá žiadna strieľňa, nepriateľský prieskum videl len kameninovo-zemný násyp. Priestor medzi objektmi bol prehradený protitankovými a protipechotnými prekážkami.

V miestach, kde morfológia terénu predpokladala hlavné smery útoku nepriateľa, sa budovali pevnosti (tvrze), ktoré pozostávali spravidla z niekoľkých pechotných zrubov a ďalších prvkov, ako delostrelecký zrub, delostrelecká otočná výsuvná veža, mínometná veža, vchodový objekt a prípadne ďalších špecifických objektov, budovaných podľa potrieb miestnych podmienok. Pevnostné objekty boli prepojené podzemím.

Opevnenie doplňali ľahké objekty, ktoré bránili pásmo za pechotnými zrubmi (záchytné pásmo). V ťažšie priechodnom teréne alebo na menej dôležitých smeroch útoku boli budované ako samostatná línia, niekde aj v dvoch radoch (hlavné obranné pásmo).

Výzbroj a výbava objektov.

Až na výnimky boli vo veľkej väčšine pechotné zruby vyzbrojené rovnako. Rozsah článku nám nedovolí podrobnejšie rozoberať odlišnosti, preto sa budeme ďalej venovať najrozšírenejšiemu variantu.

Zrub disponoval väčšinou možnosťou paľby na oba smery, kolmo na smer postupu nepriateľa – tzv. „obojstranné“ zruby. Väčšina zrubov mala 2 poschodia - bojové (horné) a tylové (spodné, zapustené pod úroveň terénu). Na zastavenie postupu obrnenej techniky slúžil 47 mm protitankový kanón vz.36 s originálne riešeným rýchlopalným systémom, dosahujúcim pri prototypových skúškach kadenciu až 35 rán za minútu. Bol väčšinou spriahnutý s ťažkým guľometom vz.37 kalibru 7,92 mm (takto spriahnuté zbrane mali označenie L1). Na elimináciu živej sily bolo určené guľometné dvojča 2 x 7,92 mm (zbraň M). Tieto zbrane tvorili hlavnú výzbroj a boli umiestnené v streleckých miestnostiach po stranách bojového poschodia zrubu. Ďalšie ľahké guľomety vz.26 (zbraň N) a ťažké guľomety vz.37 (zbraň D) bránili buď tylový priestor opevneného pásma, alebo mohli byť lafetované v pozorovacích zvonoch a streleckých kupolách na streche zrubu a postreľovali okolie a predpolie zrubu. Niektoré zruby mali byť vyzbrojené aj pevnostným kazematovým mínometom kalibru 90 mm (zbraň G), umiestneným v tylovom poschodí zrubu, alebo otočnou guľometnou vežou s dvojicou ťažkých guľometov (zbraň OR).

Ľahké opevnenie tvorili, až na niekoľko málo výnimiek, unifikované objekty pre 6 až 7 vojakov, vyzbrojené dvoma ľahkými alebo ťažkými guľometmi (ľahké opevnenie vz.37, tzv. „ropíky“).

Dominantnými zbraňami pevností mali byť (vývoj nebol včas dokončený) 10 cm húfnice (zbraň Y), umiestnené v delostreleckých zruboch a delostreleckých otočných vežiach, postreľujúce nepriamou paľbou rozhľahlejšie kotliny a priesmyky, znemožňujúce tak koncentráciu a prienik väčších zoskupení vojsk nepriateľa.

Projektované boli tiež iné typy zbraní, avšak až do odsunu hraničiarskych jednotiek neboli ich dodávky do opevnení realizované.

Pechotný zrub, tvoriaci základný článok ťažkého opevnenia bol navrhnutý tak, aby mohla posádka prežiť autonómne 3 týždne, pevnosti 3 mesiace, čo bola požiadavka francúzskej strany, zakotvená v zmluve o pomoci v prípade vojenského konfliktu. Len pre predstavu, zrubová dávka potravín pozostávala zhruba z 560 dávok kávoviny, 120 mäsových konzerv, 40 krabíc pečeňovej paštéty, 70 kg salámy, 60 kg suchárov, 300 polievkových kociek, 14 kg čokolády, 17 kg cukru, 6 kg soli, 14 litrov rumu, 300 g čaju, 300 g kyseliny citrónovej, 600 nakladaných uhoriek, 15 kg sušeného ovocia, 50 bochníkov chleba, 140 litrov sódovej vody, 4 500 kusov cigariet, 50 balení zápaliek, 1,5 kg mydla, 3 kg sviečok atď. Posádka zrubu mala v tylovom poschodí miestnosť pre prípravu stravy, umyváreň, toalety, strojovňu a studňu s pitnou vodou. Okrem zásoby streliva pre každú zbraň tvorilo výbavu zrubu filtroventilačné zariadenie na elektrický aj ručný pohon, ktoré vytváralo v priestoroch zrubu stály pretlak, znemožňujúci vniknutie bojových plynov do priestorov posádky a zabezpečujúci odťah splodín, vznikajúcich pri paľbe vlastných zbraní. Každý zrub mal vlastný dieselagregát s generátorom elektrického prúdu pre osvetlenie a pohon celého zariadenia. Zruby boli navzájom prepojené telefónnou sieťou. Posádku pechotného zrubu tvorilo od 25 do 35 vojakov a poddôstojníkov, starostlivo kádrovo vybraných, a jeden veliaci dôstojník.

Opevnenie na Slovensku.

Bratislava - ťažké opevnenie.

Hneď na začiatku treba povedať, že v článku 56. mierovej zmluvy medzi víťaznými mocnosťami a Rakúskom z roku 1919 je výslovne uvedené, že „…štát Československý sa zaväzuje nebudovať žiadne vojenské zariadenia na časti svojho územia, ktoré ležia na pravom brehu Dunaja na juh od Bratislavy“. Na to však čs. štát príliš nedbal, ba skôr ho ignoroval. Prvé objekty opevnenia začali v Petržalke vyrastať už v roku 1934. Keďže ťažké opevnenie Bratislavy bolo stavebne realizované v dvoch obdobiach, vyniká tento úsek opevnenia kuriozitami, ktoré nikde inde nenájdeme. Máme na mysli rarity z pohľadu záujemcov o fortifikácie, nie hodnotu bojovú. Uvádzame zoznam objektov ťažkého opevnenia Bratislavy v logickom poradí tak, ako sú situované v teréne:

B-S-1 „Štěrkoviště“ – možno nájsť na pravom brehu Dunaja cca 700 m proti prúdu od mosta Lafranconi po ľavej strane bývalého hraničiarskeho chodníka pre hliadky.

B-S-2 „Mulda“ a B-S-3 „Paseka“- sú hlbšie v lese a je ich ťažšie nájsť, ale pri troche vytrvalosti sa to dá.

B-S-4 „Lány“ - možno vidieť z cesty k hraničnému prechodu Petržalka - Berg. Je na kraji lesa vpravo od cesty a dobre je viditeľný z nadjazdu nad diaľnicou na Rusovce.

B-S-5a,5b „Vídeň I a II“ - zvláštny typ dvojobjektu, bohužiaľ zničený pri výstavbe cesty na hraničný prechod.

B-S-6 „Vrba“ - je práve zasypávaný (pravdepodobne svojvoľne) pri dostavbe obslužných komunikácií diaľnice do Maďarska. Nájdeme ho na konci tej časti Kopčianskej ulice, ktorá je súbežná s Bratskou, keď pokračujeme po poľnej ceste smerom k diaľnici.

B-S-7 „Cvičiště“ a B-S-8 „Hřbitov“- dostaneme sa k nim po Kopčianskej ulici. Na konci ulice za bielym múrom doprava a po poľnej ceste asi 300 - 400 m.

B-S-9 „Kittsee“ - stále rovno po Kopčianskej ku hranici. Po pravej strane cesty zbadáme komín. Je to zvyšok bývalého strážneho hraničiarskeho domčeka, ktorý stál v 50. rokoch na streche objektu.

B-S-10 „Tři hranice“ - nachádza sa na pravej strane diaľnice do Maďarska. Je dobre viditeľná stropnica objektu.

B-S-11 „Janík“ - zničený pri výstavbe Petržalky.

B-S-12 „Oroszvár“ - stihol podobný osud ako Janík.

B-S-13 „Stoh“ - konečná autobusov MHD na Jasovskej ulici pri ramene Dunaja.

B-S-14 „Duna“ - zarastený vegetáciou vľavo od hrádze pred ČOV.

B-S-15 „Ostrov“ - na špici polostrova medzi ramenom Zuzana a Dunajom, oproti Slovnaftu.

Prípadný záujemca, ak si dá námahu a navštívi všetky objekty, ľahko pozná, že niektoré z nich sú odlišné od ostatných. Objekty B-S-5,6,7,9,10,11,12 a 14 pochádzajú totiž z výstavby v roku 1934, teda ešte pred úradným začiatkom výstavby a vôbec oficiálnym vznikom inštitúcie ŘOP. Ide o rarity, ktoré sa nikde inde nevyskytujú. Objekty B-S-1,2,3,4,8,13 a 15 boli už projektované podľa jednotnej koncepcie (výstavba z roku 1937), mali štandardizované prvky a vybavenie, ale jeden od druhého sa líšili, niekedy podstatne. Ba dokonca z vyše 270 postavených zrubov nie sú údajne dva navzájom totožné.

Výstavbu opevnenia v Petržalke zabezpečovala stavebná firma Ing. Rudolf Frič z Bratislavy. Do jesene 1938 bolo petržalské opevnenie kompletne stavebne dokončené vrátane doplnkových objektov a veliteľských stanovísk, prekážok, kabeláže, vzduchotechniky a vnútorných inštalácií. Na objektoch boli osadené pancierové zvony a kupoly. Do objektov boli dodané zbrane (6 kanónov s 5000 nábojmi a 103 guľometov s 2,5 mil. nábojov). Na obranu opevnenia bol určený hraničiarsky prapor č.50 s počtom 1500 vojakov. Opevnenie Bratislavy dosiahlo ako jediný ucelený úsek pohraničného opevnenia vysoký stupeň dokončenosti a bojaschopnosti a predstavovalo v tej dobe vzor čs. pevnostného pásma.

Nemeckú okupáciu prežili objekty bez väčších poškodení. Po roku 1948 boli znovu vyzbrojené a doplnené materiálom. Kanóny kalibru 47 mm boli nahradené 85 mm kanónmi. Skoro všetky objekty boli zahrnuté do hraničného pásma a neboli prístupné. Hraničné pásmo bolo zúžené v 70. rokoch pri výstavbe petržalských sídlisk, pri ktorej bolo niekoľko unikátnych objektov zničených. Po roku 1989 bolo hraničné pásmo zrušené. Objekty B-S-1 až 4 a B-S-8 ostali vo vlastníctve armády, sú zakonzervované a uzavreté. Ostatné zachované objekty sú voľne prístupné.

Komárno - ťažké opevnenie.

Druhou a poslednou lokalitou, kde sa realizovala výstavba ťažkého opevnenia na Slovensku bolo Komárno. Na rozdiel od Petržalky, kde opevnenie napriek rôznym úsporným opatreniam vyrástlo do veľmi solídnej podoby, bolo v Komárne postavené len to najnutnejšie. Pôvodne malo byť vybudovaných 5 pechotných zrubov, ktorých úlohou mala byť ochrana železničného a cestného mosta a postreľovanie hladiny Dunaja. Nakoniec boli vybudované len 3 zruby. Ich konštrukcia sa výrazne odlišovala od bežných typov. Sústredenie paľby na hladinu rieky si vyžiadalo umiestnenie hlavnej výzbroje objektov výhradne do pancierových zvonov a kupol. Tým dostali zruby zvláštny tvar.

Zoznam a situovanie objektov:

Ko-S-1 „Nová Stráž“ - na brehu Dunaja západne od železničného mosta.

Ko-S-3 „Ústredňa“ - pri vodárni, vpravo pri ceste od Slovenských lodeníc na Alžbetin ostrov, približne oproti fortu Sandberg.

Ko-S-4 „Ostrov“ - na brehu Dunaja, približne v strede južného okraja Alžbetinho ostrova.

Výstavbu opevnenia v Komárne zabezpečovala stavebná firma Inžesta z Bratislavy. Do jesene 1938 bolo opevnenie stavebne dokončené vrátane prekážok, vzduchotechniky a vnútorných inštalácií. Na objektoch boli osadené pancierové zvony a kupoly. Kabeláž prepojovala objekty a viedla cez Zimný prístav do bastiónu IV. Palatínskej línie komárňanskej pevnosti, kde bolo veliteľské stanovisko. Na obranu opevnenia bola určená hraničiarska čata pluku č.12 s počtom 90 vojakov.

Počas maďarskej okupácie boli objekty poškodené odstrelením zvonov a kupol. Ich ďalší osud ovplyvnili dunajské záplavy. Zruby Ko-S-1 a Ko-S-4 zavadzali pri budovaní protipovodňových hrádzí, preto boli v roku 1969 zlikvidované. Zrub Ko-S-3 sa zachoval dodnes, bol však prebudovaný na garáž a stratil tým svoju pôvodnú podobu.

Ľahké opevnenie.

Ľahké opevnenie na Slovensku bolo stavané od roku 1937 na južnej hranici s Maďarskom v úseku od Štúrova až po hranice s Rumunskom. Na dôležitých úsekoch bolo opevnenie stavané v 2 sledoch. Po pripojení Rakúska k Nemecku bol ľahkými objektami súvisle opevnený dolný tok rieky Moravy v úseku Kúty-Gajary-Zohor-Devín. Okrem toho boli opevnené brody cez rieku. Stavebne boli slovenské úseky ľahkého opevnenia takmer dokončené. Celkovo bolo na Slovensku v rokoch 1937-1938 postavených cca 1800 objektov ľahkého opevnenia.

Na území južného Slovenska, ktoré bolo za vojny pričlenené k Maďarsku, bolo opevnenie maďarskou armádou systematicky likvidované. Z tohto dôvodu sa objekty zachovali len na úsekoch, ktoré za vojny ostali na slovenskom území. Z ľahkého opevnenia dnes nájdeme pomerne mnoho objektov na Záhorí. Ďalšie objekty sa nachádzajú na východnom Slovensku (Slanská Huta, Michaľany, Kuzmice). Z ostatných úsekov sa zachovalo len niekoľko objektov.

Súčasný stav.

Mali sme možnosť navštíviť línie opevnenia v Čechách aj na Morave. Siahli sme si aj na atmosféru v pevnosti Bouda, aj v komunistami modernizovanej Haničke. Videli sme, ako mladí „bunkrológovia“ opravujú a rekonštruujú objekty opevnenia, nachádzajúce sa často v oveľa horšom stave ako na Slovensku. U našich susedov možno vidieť oveľa väčší záujem o históriu, ktorá nás spoločne poznačila na niekoľko generácií. Od literatúry, cez vydávanie množstva časopisov a publikácií nielen z tohto obdobia, až po zakladanie záujmových spolkov, klubov vojenskej histórie a súkromných múzeí. Miestne úrady väčšinou tieto aktivity podporujú.

Úplne iná situácia panuje na Slovensku. Objekty B-S-1,2,3,4 a 8 sú doposiaľ vo vlastníctve armády. Zrejme len to ich doteraz ochránilo pred zdevastovaním alebo úplnou likvidáciou. Ostatné objekty sú ponechané svojmu, často smutnému osudu. Svedectvo o tom podáva súčasný stav objektu B-S-6. Ešte donedávna bol objekt B-S-6 "Vrba" voľne prístupný a vo veľmi zachovalom stave. Dnes je na jeho mieste veľká kopa hliny a odpadu. Je mimo ľudského chápania, ak si niekto (od šoféra vyklápacej tatrovky až po neviemkoho) dovolí vedome, nevedome alebo len laxným postojom ničiť niečo, čo má v Petržalke aspoň nejakú hodnotu. Tým skôr, že v tejto "betonárke" historických pamiatok naozaj mnoho nie je. Ďalším šokujúcim príkladom je osud objektu B-S-15. Na vlastné náklady istého petržalského podnikateľa bol tento objekt zrekonštruovaný do veľmi solídnej podoby. V jeho okolí vyrástol vojenský skanzen s množstvom exponátov vojenskej techniky a ďalšími atrakciami. Bohužiaľ sme mali možnosť vidieť tento areál len cez plot. K jeho sprístupneniu pre verejnosť totiž rozhodnutím príslušných úradov nikdy nedošlo. Areál bol následne rôznymi živlami zdevastovaný, exponáty rozkradnuté alebo odvezené do šrotu. Odporúčame „kompetentným“, aby sa išli pozrieť, ako to tam vyzerá v súčasnosti.

Pre mnohých sú možno objekty opevnenia len "kusmi betónu", ktoré zavadzajú. Myslíme si ale, že by sme mali byť menej macošskí k vlastným dejinám, aj keď z hľadiska architektonického nejde o nejaké skvosty. Sú to stavby prísne účelné a z pohľadu dejín veľmi mladé, ale o to zaujímavejšie z hľadiska histórie pevnostného staviteľstva. Každý, koho to aspoň trochu zaujíma, by mal poznať okolnosti, načo boli postavené a prečo sú tam kde sú, aký bol ich osud a všetky politické a spoločenské súvislosti, spojené s ich vznikom.

Tento text sme zaslali na uverejnenie do časopisu Historická revue. Po dlhšom čase tento text aj vyšiel, ale v skrátenom znení. Čo je však divnejšie, podpísaný pod ním bol akýsi pán Danihel ???

Späť na hlavnú stránku.