Piatok  30.7.     Piešťany

V práci fajront, veci už mám zbalené, takže sadám do auta a vyrážam smer Piešťany. Nasleduje nákup zásob v Kauflande, prechádzka po meste, večera a spať.

Sobota  31.7.     Wegierska Górka

Vyrážame na cestu. Ubytovanie máme zabezpečené v Čadci v tamojšej ubytovni Domes. Cesta prebieha v pohode. Zastavujeme v Oščadnici. Oproti motorestu DUO sa na svahu nachádzajú 2 zaujímavé objekty kruhového pôdorysu. Objekty sú vybavené dvomi strieľňami. Jedna strieľňa  slúži na čelnú a druhá (zvierajúca s prvou 90 st. uhol) na bočnú paľbu. Objekty neobsahujú kovové prvky. Najväčšou zaujímavosťou však je, že objekty nemajú vchod (zrejme zasypaný na opačnej strane, kde bol pôvodne prístupový zákop). Predpokladám, že ide o nemecký Kochbunker.

.

Prichádzame do Čadce a po kratšom hľadaní nachádzame ubytovňu. Na 500 Sk na noc sú izby celkom dobre vybavené. Ubytovňa je nová a pôsobí útulným dojmom. Výhodou je, že v cene ubytovania je aj ohradené a kamerou strážené parkovisko. Ubytujeme sa, hneď aj zaplatím, nech sa potom nezdržujeme a vyrážame smer hraničný prechod Skalité – Zwardoň. Na hraniciach meníme peniaze (1 zl = cca 9 Sk) a pokračujeme ďalej. Cieľom cesty je pevnostná línia vo Wegierskej Górke. Wegierska Górka sa nachádza v powiate Zywieckom, ktorý susedí s našimi Kysucami. Tento powiat patrí do województwa slaskiego.

Opevnenie vo Wegierskej Górke malo zadržať postup nepriateľa od hraníc na sever údolím rieky Soly smerom do vnútrozemia. Z plánovaného počtu 16 (niektoré zdroje udávajú až 20) bojových objektov sa do 1. septembra 1939 podarilo vybudovať 5 objektov s názvami Waligóra, Wlóczega, Wedrowiec, Wawóz a Wyrwidab. Prvé 2 objekty boli postavené na výšinách na ľavom brehu rieky Soly, zvyšné 3 vpravo nad údolím potoka Žabniczanka. Do obrany boli provizórne pripravené prvé štyri objekty. Wyrwidab bol tesne po betonáži, mal ešte mäkký betón a preto nemohol byť použitý ako bojový objekt.

Bojový objekt Waligóra mal byť vyzbrojený 2 kanónmi kalibru 75 mm, jedným ťažkým a jedným ľahkým guľometom. Ide o jednostranný jednozvonový delostrelecký zrub. Posádku objektu mal tvoriť 1 dôstojník, 3 poddôstojníci a 17 vojakov. 

Bojový objekt Wlóczega bol vyzbrojený 1 pevnostným protitankovým kanónom vz.38 kalibru 37 mm, 2 ťažkými a jedným ľahkým guľometom. Ide o jednozvonový pechotný zrub. Posádku objektu mal tvoriť 1 dôstojník, 3 poddôstojníci a 13 vojakov. 

Bojový objekt Wedrowiec bol vyzbrojený 1 pevnostným protitankovým kanónom vz.38 kalibru 37 mm, 3 ťažkými a jedným ľahkým guľometom. Ide o obojstranný jednozvonový pechotný zrub. Posádku objektu mal tvoriť 1 dôstojník, 3 poddôstojníci a 15 vojakov. 

Bojový objekt Wawóz bol vyzbrojený 1 pevnostným protitankovým kanónom vz.38 kalibru 37 mm, 4 ťažkými a jedným ľahkým guľometom. Ide o obojstranný jednozvonový pechotný zrub. Posádku objektu mal tvoriť 1 dôstojník, 4 poddôstojníci a 13 vojakov. 

Bojový objekt Wyrwidab mal byť vyzbrojený 3 ťažkými a jedným ľahkým guľometom. Ide o jednostranný jednozvonový pechotný zrub. Posádku objektu mal tvoriť 1 dôstojník a 13 poddôstojníkov a vojakov. 

K 1. septembru boli objekty pripravené na obranu iba provizórne. Chýbali prostriedky spojenia (k dispozícii boli iba signalizačné rúry), neboli osadené zvony (namiesto nich osádky objektov obložili prázdne zvonové šachty vrecami s pieskom), nebolo nainštalované osvetlenie interiéru objektov (osádky osvetľovali interiér vlastnými baterkami), chýbali zdroje pitnej vody, nebola nainštalovaná vzduchotechnika, chýbala kanalizácia objektov a WC a v objektoch sa nachádzali iba pohotovostné zásoby streliva. Pechotný zrub Wyrwidab nebol vyzbrojený a bojaschopný vôbec.

Koncom augusta 1939 obsadili objekty príslušníci 51. pevnostnej roty pod velením kpt. Tadeusza Semika, špeciálne vycvičení pre boj v opevnení. Vonkajšou obranou objektov bol poverený prápor „Berezwecz“ z jednotiek pohraničnej ochrany pod velením mjr. Kazimierza Czarkowského. Medziľahlé poľné postavenia bránili rôzne jednotky poľskej armády. Celkovo tvorili obranu Wegierskej Górky jednotky v sile cca 1200 mužov s podporou dvoch batérií ľahkého a jednej batérie ťažkého delostrelectva. Tieto jednotky patrili do zostavy 1. horskej brigády pod velením plk. Janusza Galadyka.

Ich protivníkom boli jednotky bavorskej 7. pechotnej divízie v sile 17 000 vojakov pod velením genmjr. Eugena Otta, podporované divíznym delostrelectvom vrátane ťažkých húfnic kalibru 150 mm.

Boje medzi nemeckou 7. divíziou a poľským práporom „Berezwecz“ spolu s ďalšími jednotkami 1. horskej brigády  začali 1. septembra 1939 okolo 4.30 ráno na južnej hranici Poľska. Po celodenných bojoch sa bojová línia posunula večer toho dňa do obranných pozícií vo Wegierskej Górke. 2. septembra sa začali boje o opevnenie. Nemecké jednotky sa s podporou delostrelectva a Luftwaffe pokúšali prebiť pevnostnou líniou a poľnými pozíciami.  Do boja sa zapojili všetky 4 bojaschopné objekty úseku.

Večer toho dňa Waligóra vystrelila zo svojich diel niekoľko desiatok nábojov na pozície protivníka. Jej paľba smerovala na nemecké obrnené vozidlá, pokúšajúce sa vniknúť do Wegierskej Górky. Bojová činnosť Waligóry skončila toho istého dňa. V noci z  2. na 3. septembra okolo 22.00 hod. posádka na rozkaz veliteľa 1. horskej brigády plk. Galadyka opustila objekt a ustúpila smerom na Andrychów. Spolu s ňou ustúpila aj väčšia časť práporu „Berezwecz“. Dôvodom vydania tohto rozkazu bol ústup poľskej 21. pechotnej divízie z priestoru Bielska smerom na Wadowice, čím sa obrana údolia rieky Soly stala bezpredmetnou. Obrancom úseku navyše hrozilo obkľúčenie zo severu. Tento rozkaz sa však nedostal k ostatným objektom (chýbali prostriedky spojenia) ani k častiam 1. a 2. roty práporu „Berezwecz“ a k samotnému veliteľovi obrany pevnostnej línie kpt. Semikovi, ktorý sa v čase boja o Wegiersku Górku nachádzal v objekte Wedrowiec.

Pri obsadzovaní Waligóry Nemcami bolo ráno 3. septembra zastrelených 7 príslušníkov poľskej armády, ktorí sa v objekte ukrývali (títo vojaci nepatrili k posádke objektu, len sa v ňom ukryli, keď ho jeho posádka opustila) a ku ktorým sa tiež nedostal rozkaz na ústup.

Objekt Wlóczega sa nachádzal cca 100 m južne od Waligóry. Tento objekt sa spolu s Wedrowcom stal hlavným cieľom útoku Nemcov, pretože tieto objekty priamo uzatvárali cesty cez Wegiersku Górku po stranách rieky Soly. Paľbou svojich protitankových kanónov bránili prechodu nemeckých obrnených vozidiel cez opevnený úsek. Delostrelecké ostreľovanie objektu Nemcami sa striedalo s útokmi pechoty. Objekt bojoval aj celú noc z 2. na 3. septembra. Keďže sa k posádke objektu nedostal rozkaz k ústupu, bojovala až do vyčerpania zásob munície. Kríza obrany nastala 3. septembra v ranných hodinách. Objekt bol už čiastočne zaliaty spodnou vodou. Posádka objektu bojovala pri slabom svetle z bateriek a neskôr v úplnej tme, brodiac sa pritom vo vode. V tom čase už bol objekt bez vonkajšej podpory, obkľúčený oddielmi nepriateľa a odkázaný sám na seba. Za týchto podmienok a po vyčerpaní všetkých prostriedkov obrany sa posádka 3. septembra o 8.30 hod. vzdala.

Kapitulácia Wlóczegy spečatila aj osud susedného objektu Wedrowiec. V objekte mal stanovište veliteľ pevnostnej roty kpt. Semik. Zo začiatku sa dorozumieval s ostatnými objektami pomocou kuriérov, neskôr to už nebolo možné. Veliteľ dal potom zabarikádovať vchodové dvere objektu. Od tej chvíle posádka bojovala bez spojenia s ostatnými objektami úseku. Spolu s Wlóczegou bránili prechodu nemeckých obrnených vozidiel cez Wegiersku Górku paľbou svojich protitankových kanónov. Objekt bol cieľom nepriateľského delostrelectva a pechotných útokov. Na úsvite 3. septembra boli už objekt obkľúčený nepriateľskou pechotou s podporou protitankových kanónov. Napriek tomu objekt bojoval ďalej a stále prehradzoval cestu do vnútrozemia. Medzitým zmĺkla susedná Wlóczega, čo znamenalo začiatok konca aj pre Wedrowiec. V okolí objektu totiž zostali hluché priestory, nekryté paľbou žiadnej z pevnostných zbraní. Nemci sa teraz mohli dostať na stropnicu objektu a cez otvor po neosadenom zvone vhadzovať dovnútra ručné granáty. Protitankovými kanónmi viedli streľbu z malej vzdialenosti na strieľne a ostatné pancierové prvky objektu. Posádka sa musela stiahnuť do tých častí objektu, ktoré neboli vystavené priamej paľbe a výbuchom. Najskôr boli nepriateľskou paľbou vyradené z boja postavenia ťažkých guľometov objektu a následne okolo 16.00 hod. trafila nemecká delostrelecká strela strieľňu protitankového kanóna. Nemci potom preniesli paľbu svojich kanónov na núdzový východ a vchodové dvere objektu. V boji bol ranený aj kpt. Semik. Za týchto okolností sa posádka, po 2 dňoch urputných bojov zbavená všetkých možností obrany 3. septembra o 17.00 hod. vzdala.

Objekt Wawóz bol postavený na svahu kopca nad cestou Wegierska Górka – Žabnica. Strieľne jeho protitankového kanóna a jedného ťažkého guľometu smerovali k Wiedrowcu, ďalšie dva ťažké guľomety k obci Žabnica. Počas bojov bol vystavený ťažkej delostreleckej paľbe, ktorou boli strieľne jeho zbraní poškodené. Súviselo to zrejme s tým, že objekt bol postavený na svahu návršia bez lesného porastu, zďaleka viditeľný a tým vystavený diaľkovej paľbe ťažkých zbraní protivníka. Posádka zotrvala v objekte, aj keď už nemohla žiadnym spôsobom pomôcť susedným bojujúcim objektom. Po kapitulácii Wedrowca mali už Nemci otvorenú cestu cez Wegiersku Górku na Žywiec a tak na Wawóz nezaútočili. Posádka využila situáciu, počkala do večera a pod príkrovom tmy v noci z 3. na 4. septembra objekt opustila ako posledná z celého pevnostného úseku.

Objekt Wyrwidab bol postavený na vrchole toho istého kopca ako Wawóz, niekoľko desiatok metrov od neho. V čase vypuknutia vojny bol tesne po betonáži a nemal ešte osadené vybavenie ani výzbroj. Mohol slúžiť len ako sklad.

Napriek závažným nedostatkom vo výbave objektov a ich nedokončenosti sa posádky opevnení a medziľahlých poľných postavení bránili v dňoch 1.-3. septembra mnohonásobnej nemeckej presile. Nemecké straty sa odhadujú na cca 50 mŕtvych a 100 ranených vojakov, poľské straty činili 20 mŕtvych a bližšie množstvo neurčených ranených vojakov. Obrana úseku trvala vyše 40 hodín, pričom 3. septembra bojovali už iba osamotené obkľúčené pevnostné objekty bez podpory medziľahlých poľných jednotiek, ku ktorým sa dostal rozkaz k ústupu alebo boli vytlačené nemeckými vojskami severným smerom.

Pomerne podrobný popis bojov o tunajšiu opevnenú líniu som uviedol ako príklad, ako by asi vyzeral boj o naše opevnenie v prípade neprijatia Mníchovskej dohody. Rozhodná obrana Wegierskej Górky potvrdila, že aj nedokončené pevnostné objekty môžu účinne zbrzdiť postup útočníka.

Vyzbrojený týmito znalosťami vchádzam do Wegierskej Górky. Mapy síce mám, ale miestnu znalosť nie, keďže som v tejto lokalite ešte nikdy nebol. Následkom tejto skutočnosti som prešiel cez celé mestečko a zbadal som to až na jeho opačnom konci na moste cez rieku Solu. Našťastie je za ním vľavo malé parkovisko. Nikto nešiel za mnou, ani v protismere (cesta je tu úzka a premávka dosť hustá), takže sa mi podarilo aj takto narýchlo bez problémov odbočiť a zaparkovať.

Na parkovisku je informačný stĺpik a okrem iných sa na ňom nachádza aj smerová tabuľka s nápisom „Fort Waligóra“. K objektu sa dá dôjsť po značenej turistickej trase, ktorá vedie po lesnej ceste. Od parkoviska je to asi 1 km. Objekt sa nachádza v lese nad jeho okrajom. Je voľne prístupný. Baterku som však ako obyčajne zabudol v aute a bez osvetlenia do objektov nevstupujem, takže mám fotky len z exteriéru Waligóry.

.

.

.

.

Nasleduje zostup po svahu k objektu Wlóczega. Viem vopred, čo tam nájdem. Na objekte bol totiž koncom 70. rokov postavený rodinný dom. Bunker tak nie je viditeľný ani z exteriéru. Takže popíšem aspoň ten dom. Objekt má 2 podlažia (vila), bielu kamufláž a je zďaleka viditeľný. Na čelnej aj bočných stenách objektu sa na každom podlaží nachádza dvojica okien s balkónikmi. Stropnica objektu je sedlová, červenej farby. K objektu patrí aj veľká záhradka.

Po tomto exkurze do sveta realít a nehnuteľností sa po brehu Soly vraciame po asfaltke späť na parkovisko, sadáme do auta a smerujeme naspäť do centra Wegierskej Górky, kde odbočíme doľava na Žabnicu. Po prejdení železničného priecestia už vidíme vpravo najznámejší objekt línie – ostróg forteczny Wedrowiec.  Pred objektom je malé parkovisko, kde necháme auto. Okolie objektu je pamiatkovo upravené. Okrem objektu sa tu nachádzajú rôzne typy delostrelectva a malý amfiteáter. Areál slúži ako „Pomnik walky i zwyciestwa zolnierza polskiego“. Bohužiaľ je objekt v čase našej návštevy zamknutý. Je totiž otvorený denne len na pár hodín a aj to nie každý deň. Tak si aspoň pozrieme exteriér a okolie objektu a spravíme pár fotiek. Na objekte je pamätná tabuľa s menami poľských vojakov, ktorí padli v boji o Wegiersku Górku. Rozhodne veľmi zaujímavé sú aj bojové poškodenia objektu a jeho architektúra. Poľská fortifikačná škola sa dosť odlišovala od našej. Objekty napr. nemajú diamantové priekopy a aj spoločné prvky s našim opevnením sú konštrukčne odlišné.

.

.

.

Pred objektom je lavička, na ktorej starší pán predáva brožúry a pohľadnice, viažuce sa k tunajšiemu opevneniu a udalostiam okolo neho. Oslovil nás (boli sme v tom čase jedinými návštevníkmi areálu) a dali sme sa do reči. Vysvitlo, že aj pán je bunkrák. Upozornil nás na ďašie uzávery v okolí – Korbielów a Przyborów, ale to už pre krátkosť času nestihneme. Priateľka si uňho za 1 zl kúpila pohľadnicu s pôdorysom Wedrowca, ktorej som nevenoval veľkú pozornosť. To nás na druhý deň stálo zbytočnú stratu času.

Pán sa nás aj pýtal, odkiaľ sme. Odpovedal som, že z Bratislavy. Na to pán odvetil, že asi pred mesiacom tam boli kolegovia bunkráci z  Czech wschódnych. Dali mu aj mapku, na ktorej mu vyznačili objekt, o ktorý sa starajú. Ukázal mi ju. No samozrejme, objekt na začiatku králického úseku kúsok od potoka :-).

Deň pokročil, tak sa pomaly lúčime a smerujeme k autu. Chceme si pozrieť ešte zvyšné dva objekty. Ideme ďalej smerom na Žabnicu. Wawóz je dobre viditeľný z cesty, Wyrwidab je kúsok od neho. Oba objekty sú dosť poničené a stáva sa z nich smetisko. Paradoxne objekt, ktorý prežil vojnu prakticky nepoškodený (Wyrwidab) je v súčasnosti najviac poničeným objektom pevnostnej línie. Na oboch objektoch totiž wojsko polskie próbowalo czeskie materialy wybuchowe (pravdepodobne Semtex alebo Pl-Np-10).

Po prehliadke oboch nešťastných objektov sadáme do auta a vraciame sa na Slovensko. Cestou sa zastavujeme na večeru v hoteli Koloniál v Skalitom. Pri večeri si prezerám zakúpenú pohľadnicu. S veľkým údivom zisťujem, že na pôdoryse objektu na pohľadnici sú vyznačené prvky, ktoré sa v našom opevnení nevyskytujú a umiestnenie ktorých som dovtedy nemal k dispozícii... Takže zajtra si dáme repete.

Nedeľa  1.8.     Krakov

Vstávame skoro, aby sme všetko stihli. Neplánovane sa z už spomenutých dôvodov musíme ešte raz zastaviť vo Wegierskej Górke. Lúčime sa s domácimi, berieme auto z ohrádky a smer Poľsko. Cestou pre istotu dotankujem plnú nádrž v Skalitom, aj keď v Poľsku by mal byť benzín lacnejší (neskôr sa ukáže, že som spravil dobre). Cez hraničný prechod prechádzame bez zdržiavania, lebo peniaze sme si vymenili už včera. Za chvíľu už znovu zastavujeme vo Wegierskej Górke pri Wedrowci. Starší pán bunkrák na lavičke ešte nie je, zrejme je to preňho ešte skorá hodina. Prezerám si podrobne objekt v súčinnosti s pohľadnicou. Sú tu prvky, ktoré sa na našom opevnení nevyskytujú. Zariadenie pre svetelnú signalizáciu, tvorené rúrami pomerne veľkého priemeru, zabetónovanými v stene objektu a smerujúcimi k Wawózu – zrejme sa tu mohlo signalizovať baterkou alebo iným zdrojom svetla pomocou morseovky, ale asi len v noci. Ďalej vonkajšie postavenia reflektorov a rúrky na vystreľovanie svetlíc. Mierne ma šokoval núdzový východ z objektu, zakrytý pancierovou platňou a umiestnený v bojovej stene objektu, privrátenej smerom k nepriateľovi (!).

Po opakovanej, tentokrát podrobnej prehliadke objektu sadáme do auta a nasleduje strastiplná púť via Krakov.

Prečo strastiplná? Pre odpoveď na túto otázku si musíme obšírnejšie osvetliť všetky aspekty, týkajúce sa cestovania motorovým vozidlom po poľských planinách a hvozdoch a rozdiely oproti tomu, na čo sme zvyknutí u nás. Hlavným aspektom je prudké zvýšenie stupňa motorizácie v krajine našich severných susedov, čomu ale absolútne nezodpovedá úroveň cestnej siete. To bolo ostatne markantné už pred rokom 1989, kedy bolo áut v Poľsku podstatne menej a tamojšie cesty podstatne horšie než u nás. V súčasnosti sa pomer množstva áut v Poľsku a u nás otočil, cesty tam však zostali rovnako mizerné. Cestná sieť je v Poľsku oproti našej veľmi riedka a povrch vozoviek slušne povedané neuspokojivý. Často sa ešte nájdu úseky s vozovkou z kociek (mačacích hláv), a to hlavne v mestách a v zákrutách (asi v rámci znižovania nehodovosti za dažďa). Vyasfaltovať zákrutu zrejme vyžaduje oproti rovným úsekom špeciálne školeného drivera asfaltovacieho vozidla, ktorých je asi v krajine nedostatok. Existencia krajníc po okrajoch vozovky je v Poľsku (rovnako ako v Maďarsku) zriedkavým, takmer unikátnym javom. Nerovnosti a výtlky na ceste sa neopravujú tak ako u nás, že sa vyasfaltuje celý úsek cesty, ale na ten spôsob, že sa zapláta vždy len ten konkrétny výtlk. Veľmi často potom môžete vidieť úsek cesty, vyplnenej asfaltovými záplatami rôznych veľkostí a odtieňov, ktoré sa nezriedka prekrývajú. Luxus jazdy po takto upravenej vozovke si možno ľahko predstaviť.

Nekvalitný povrch ciest však až tak nevadí, pretože aj keby bol povrch vozoviek hoci ako na okruhu v Monze, v Poľsku sa jazdí zásadne veľmi pomaly. Je to samozrejme dané veľkým množstvom áut, do hry však vstupujú aj ďalšie faktory. Cesty sú tu veľmi kľukaté a úzke. Súvisí to zrejme s tým, že v Poľsku neprebehlo v 50. rokoch združstevňovanie pozemkov ako u nás, a tak cesty vedú po hraniciach chotárov a gruntov. Nie je tu zriedkavosťou stretnúť konský (v okolí Przemysla aj kravský) povoz, za ktorým sa povlečiete hodne dlho. V protismere jednoducho vždy niekto ide a uhnúť nie je kam (znovu pripomínam neexistenciu krajníc). Ďalším faktorom je faktor obmedzenej rýchlosti. Poľské obce sú strašne rozťahané pozdĺž ciest, zrejme chcel každý bývať na hlavnej ceste. Ak už aj v dedine existuje vedľajšia ulica, spravidla je tvorená obyčajnou rozblatenou poľnou cestou. Vždy je však gardovo označená tabuľkou na stĺpiku s názvom ulice. Nie je zriedkavosťou, že prejdete niekoľko kilometrov a stále ste v obci (aj samotná Wegierska Górka je tvorená štyrmi pôvodne samostatnými obcami, rozťahanými pozdĺž hlavnej cesty). Ak k tomu pripočítame časté obmedzenie rýchlosti dopravným značením z dôvodu nekvalitného povrchu vozovky, vyjde vám, že 90% trasy absolvujete úsekmi s obmedzenou rýchlosťou. V súvislosti s doteraz uvedenými skutočnosťami snáď už nikoho neprekvapí, keď uvediem, že jediným spôsobom jazdy po poľských cestách je jazda v kolóne, častokrát priemernou rýchlosťou 40-50 km/h. Jedinou výnimkou je iba slabých 500 km poľských diaľnic.

Celkovo možno povedať, že cestovanie autom po Poľsku na dlhších trasách je doslova utrpením. Pre vodiča aj pre auto. Za volantom som sa doteraz horšie cítil len v Nemecku v úseku Drážďany – Pirna – Königstein a potom v jednej lahodnej Stau pri Augsburgu.

No, snáď som dostatočne vyčerpávajúco popísal ten očistec na poľských cestách. Aj mňa ten popis vyčerpal, tak sa môžeme vrátiť k popisu cesty. Z Wegierskej Górky vyrážame na Žywiec. Tam som zle odbočil a správny smer som našiel až po veľmi dlhých chvíľach blúdenia. Pri tej príležitosti sa ešte zmienim o systéme dopravného značenia v Poľsku. Návesť na odbočenie nie je pred križovatkou ako u nás, ale zásadne na opačnej strane križovatky. Takže ak pred vami ide kamión, vedomosť o tom, kam máte odbočiť, získate až keď už ste v križovatke. Veľmi rozkošné, hlavne ak nemáte mapu, alebo ste vo väčšom meste a podľa možnosti na vedľajšej ceste.

Na konci Žywca vedie cesta cez miestny pivovar, zaujímavé. Pri Jeziore Zywieckim odbočujeme na Lekawicu a Kocoň a v Suchej na smer Zembrzyce, Budzów a Sulkowice. Znie to síce jednoducho, ale cesta trvá nekonečné hodiny. Za Jawornikom sa konečne napájame na štvorprúdovku. Po chvíľke jazdy normálnou rýchlosťou, keď som vypálil vo výfuku usadený karbón a mazut z nekonečne pomalej jazdy v nízkych otáčkach, už z kopca konečne vidíme Krakov.

Krakov (po poľsky Kraków) je v súčasnosti hlavným mestom  województwa malopolskiego. Má približne 800 000 obyvateľov, čiže je takmer dvakrát väčší než Bratislava. Ide o tretie najväčšie poľské mesto. Jeho rozloha je 326 km². Leží na poľskej národnej rieke Visle.

Krakov sa stal poľským hlavným mestom roku 1038. Bol ním až do roku 1609, kedy kráľ Žigmund III. preniesol hlavné mesto do Varšavy. Krakov však zostal korunovačným mestom až do roku 1734. Po treťom delení Poľska pripadol Krakov Rakúsku. V rokoch 1809-1815 patril do Varšavského kniežatstva (podriadeného Napoleonovi) ako hlavné mesto departmentu. V rokoch 1815-1846 bol hlavným mestom formálne nezávislej Krakovskej republiky. V roku 1846 bol znovu začlenený do Rakúska. Toto obdobie nás najviac zaujíma, pretože vtedy tu došlo k výstavbe rozľahlej fortovej pevnosti. Výstavba a následné prestavby rôznych pevnostných zariadení prebiehali od roku 1850 až do 1. svetovej vojny. Výsledkom tejto snahy bola najväčšia pevnosť v strednej Európe s tromi súvislými fortovými prstencami. Na ploche 500 km²  sa nachádzalo 176 vojenských objektov. Vonkajší pevnostný perimeter tvorilo 32 fortov rôznych typov. Pevnosť Krakov spolu s pevnosťou Przemysl sa stali oporou rakúskej moci v Haliči. Pod rakúskou správou bol Krakov až do rozpadu Rakúsko-Uhorska v roku 1918, kedy sa stal znovu súčasťou Poľska.

Aj keď je od začiatku 17. storočia hlavným mestom Poľska Varšava, kultúrnym a historickým centrom krajiny ostáva Krakov. Jeho ojedinelosť spočíva v tom, že tu vedľa seba stoja pamiatky všetkých možných slohov, počnúc románskym. Tieto pamiatky neboli, na rozdiel od Varšavy, zničené počas bojov druhej svetovej vojny. Nebývalá zachovalosť architektonických pamiatok vyslúžila Krakovu zaradenie medzi dvanásť najdôležitejších miest sveta, chránených UNESCO.

Vchádzame do mesta. Cesta vedie popod kopec, o ktorom predpokladám že by na ňom podľa mapky a fotiek mal stáť fort 52a Lapianka (neskôr sa mi to potvrdilo). Ubytovanie máme vďaka poľskému kolegovi Bacciferovi zabezpečené v Collegium Medicum Jagellonskej univerzity, čiže vo vysokoškolských internátoch lekárskej fakulty na ul. Bandurskiego. Starostlivý kolega Baccifer mi poslal aj mapku, vďaka ktorej som sa bez problémov poprepletal ulicami až na miesto. Pri detskej nemocnici odbočujeme doprava. Ulica vedie dlhým pravidelným oblúkom popod návršie, akoby obchádzala glacis fortu. Budem sa musieť na to pozrieť. Po chvíli už zastavujeme v areáli internátov a hlásime sa na vrátnici. Nastávajú menšie peripetie, keď nás posielajú ako od Pontia k Pilátovi z bloku A do bloku C a zase späť. Nakoniec sa to vysvetlilo, vraj si to zle zapísali a nám sa konečne podarí ubytovať. Nie sú to normálne izby, ale pokoje goscinne, s kúpeľňou, rádiom, chladničkou a dokonca je tu aj varná kanvica (milovníci rannej kávy ocenia). S ubytovaním sme maximálne spokojní a 36 zl. na osobu a deň nie je na krakovské pomery veľa. Z okna izby je vidieť na kopček, na ktorom by mal byť predpokladaný fort, ktorý sme obchádzali pri príjazde na internát.

Po vyložení vecí z auta vyrážame hneď do mesta. Po ceste sa ešte zastavujeme v Tescu na nákup zásob a mapu mesta. Na nej si príjazdovú cestu k internátu hneď overujem, naozaj sme obchádzali fort, je to fort 50 Prokocim. Výborne. Pokračujeme do centra. V lesoparku v mestskej časti Podgórze je pri ceste bufet, kde sa zastavujeme najesť. Objednávame si zapiekanki. Je to niečo ako naša obložená bageta, ale podáva sa to teplé a bageta je mierne opečená. Plnkou je vždy syr a ďalšie príslušenstvo je voliteľné. Stojí to okolo 4 zl. a dá sa to jesť. Pokračujeme v ceste a za chvíľu už parkujem priamo pod Wawelom. To, že sa mi priamo tu podarilo nájsť miesto na zaparkovanie súvisí zrejme s tým, že je nedeľa poobede a tak v meste nie je tak veľa áut. Potešilo ma, keď som zbadal autá so slovenskými značkami. Takže predsa len nie je pravda, že Slováci chodia do Poľska len na nákupy.

Wawel je najznámejšou historickou pamiatkou Krakova. Bol korunovačným a kráľovským sídlom v časoch, keď bol Krakov hlavným mestom Poľska. Opevnený komplex sa skladá z  korunovačnej katedrály, kráľovského paláca a ďalších budov. Výstavba komplexu prebiehala v období niekoľkých storočí a predstavuje skutočnú učebnicu architektúry. Stavba prvej chrámovej budovy je spojená so založením arcibiskupstva v roku 1000.

Wavelská katedrála nie je len historickou pamiatkou, ale nachádzajú sa v nej aj hrobky najvýznamnejších postáv poľských dejín. Sú tu pochovaní poľskí králi a ďalšie významné osobnosti, vrátane básnika Adama Miczkiewicza (ako zaujímavosť podotýkam, že v Bratislave bývam na Mickiewiczovej ulici). V tejto katedrále začínal svoju cirkevnú kariéru aj Karol Wojtyla, neskorší pápež Ján Pavol II. (pochádzal z neďalekých Wadowíc). Vo veži katedrály sa nachádza 12-tonový zvon Zikmund, najväčší zvon na území Poľska.

Kráľovský palác veľmi pripomína podobné renesančné stavby v Taliansku. Slúžil ako sídlo kráľov už od jedenásteho storočia, ale súčasnú podobu získal v rokoch 1504 – 1535. Po treťom delení Poľska v roku 1795 se zo zámku na dlhé roky stali kasárne rakúskej armády, čo mu veľmi neprospelo. Po odchode vojsk v roku 1905 boli ihneď začaté restauračné práce a zo zámku sa neskôr stalo múzeum a zároveň oficiálne sídlo poľského prezidenta.

S Wawelom je neodmysliteľne späté aj jeho opevnenie. V 17. a 18. storočí došlo k viacerým pokusom o jeho zosilnenie, ale až v roku 1790 začína jeho prestavba na modernú bastiónovú pevnosť. V dokončení značne pokročilej stavby pevnosti zabránilo tretie delenie Poľska a zostávajúca výstavba už bola v rakúskej réžii. Rakúsko však onedlho Krakov zase stratilo a tak ďalšia výstavba musela počkať až do polovice 19. storočia, kedy význam Krakova po jeho znovuzískaní pre Rakúsko prudko vzrástol. Wawel bol určený ako citadela budúcej krakovskej fortovej pevnosti a ďalšia výstavba jeho opevnenia bola podriadená tomuto účelu. Kráľovská rezidencia bola zmenená na kasárne, ďalšie kasárne boli vybudované na severnej strane areálu, vo zvyšných častiach zámku bol zriadený vojenský lazaret. Nezastavané priestory slúžili ako cvičisko. Obranný systém bol dokončený a pozostával z obvodu kamenných a tehlových bastiónov, doplnených na severnej strane dvomi krenelovanými kaponiérami. Na západnej strane smerom k Visle chránilo areál kliešťové opevnenie. Wawel plnil úlohu citadely až do roku 1910, kedy túto funkciu prevzal fort Kosciuszko. Armáda opustila areál postupne v rokoch 1905 – 1911. Z Wawelu je pekný výhľad na mesto, hlavne na tok rieky Visly, ktorá delí Krakov na dve polovice.

.

.

.

.

.

.

Po prehliadke Wawelu ideme na pešiu prechádzku mestom na predmestie Kazimierz, bývalé židovské mesto. Táto mestská časť má zvláštnu atmosféru. Vyzerá to tu ako vo filmoch Pianista alebo v Schindlerovom zozname (tento film sa dokonca odohráva v koncentračnom tábore Plaszów, čo je dnes časť Krakova). Vraciame sa späť a pokračujeme pešou prehliadkou centra mesta smerom na Hlavné námestie – Rynek Glówny.

Na námestí je na nedeľné popoludnie veľmi čulý ruch. Vystupujú tu skupiny muzikantov, námestie je plné turistov. Je to veľký rozdiel oproti nedeľnej prispatej a nudnej Bratislave. Z pamätihodností stoja rozhodne za pozornosť Mariánsky kostol, kostol sv. Vojtecha a Radničná veža. V strede námestia stojí impozantná budova tržnice – Sukiennice.

.

.

Z námestia pokračujeme Floriánskou ulicou k Floriánskej bráne. Táto brána spolu s priľahlými úsekmi hradieb sú poslednými zvyškami stredovekého opevnenia mesta. Toto opevnenie malo pôvodne 48 veží a 8 brán. Na miestach pôvodného opevnenia sa dnes rozkladajú parky, obklopujúce stredoveké jadro mesta. Pred Floriánskou bránou sa nachádza predsunuté opevnenie – známy krakovský Barbakan. Na jeho nádvorí sa v lete usporiadavajú koncerty a rytierske turnaje.

Vzhľadom k tomu, že sa začína pomaly zvečerievať, vraciame sa k autu. Keďže sme v centre mesta, chcem si ešte pozrieť 2 forty, tvoriace súčasť súvislého prstenca, obklopujúceho jadro – noyau pevnosti.

Fort III „Kleparski“ bol vybudovaný v rokoch 1856 – 1859 ako pôvodná súčasť noyau. Ide o reduitový fort lunetového pôdorysu so šijovou kaponiérou a tylovým objektom. Súčasťou objektu sú dve vnútorné dvojkaponiéry – mačacie uši, ktoré sú typickými prvkami rakúskej fortifikačnej školy. Podobné prvky môžeme nájsť na fortoch pevnosti Olomouc. V objekte v súčasnosti sídli autoškola s rozľahlým parkoviskom. V budúcnosti sa počíta s využitím objektu ako s múzeom krakovskej pevnosti. Objekt má pomenovanie podľa priľahlej mestskej štvrti Kleparz.

Fort 12 „Luneta Warszawska“ bol vybudovaný v rokoch 1850 – 1856 pôvodne ako samostatná súčasť vnútorného prstenca predsunutých fortov, chrániaca prístup k noyau zo severu. Ide o reduitový fort lunetového pôdorysu. Súčasťou objektu sú dve vnútorné dvojkaponiéry – mačacie uši, rovnako ako v predošlom prípade. V rokoch 1888 – 1890 bol tento objekt modernizovaný a začlenený do súvislého noyau pod označením Bastion IVa, pričom nahradil pôvodný Bastion IV „Rakowicki“, ktorý bol rozobraný. V objekte sa v súčasnosti nachádzajú sklady a rôzne hurtownie. Objekt je na mapách mesta označený ako Fort Rogatka. Neďaleko objektu sa nachádzalo pôvodné pevnostné letisko Rakowice.

Skúmanie objektov sme ukončili za tmy, takže už zostal iba návrat na internát. Po návrate som zistil, že areál internátov je v noci strážený strážnou službou so psami, čo je rozhodne veľmi rozumné opatrenie.

Pondelok  2.8.     Auschwitz, Birkenau

Vstávame zase skoro, pretože toho máme na skúmanie dosť. Dávame si rannú kávu a vyrážame na cestu. Mesto Osvienčim (po nemecky Auschwitz) sa nachádza asi 70 km západne od  Krakova na sútoku riek Visly a Soly, ktorú sme videli už vo Wegierskej Górke.

Koncentračný tábor Auschwitz bol založený na Himmlerov rozkaz z 27. apríla 1940 pri poľskom mestečku Osvienčim v bývalom areáli kasární poľskej armády. Začiatkom mája 1940 vymenovali za jeho veliteľa Rudolfa Hössa. Tábor dostal označenie Auschwitz I. Prví väzni – Poliaci, väznení z politických dôvodov - sem boli zavlečení v polovici júna 1940. V marci 1941 tu už bolo registrovaných viac než 10 000 väzňov.

Na jar 1941 začali v súlade s Himmlerovým príkazom budovať druhý oveľa rozsiahlejší areál osvienčimského koncentračného tábora, ktorý sa nachádzal asi tri kilometre od prvého. Tento nový tábor, postavený na pôvodných bažinách dostal názov Auschwitz II - Birkenau. Pri najvyššom stave sa v Birkenau nachádzalo viac než 100 000 väzňov.

Na jar 1942 bol pri blízkej dedine Monowice zriadený tretí osvienčimský koncentračný tábor, označený ako Auschwitz III – Monowitz. Tento tábor slúžil ako ubytovací tábor a zdroj pracovnej sily pre výstavbu a prevádzku priľahlej chemickej továrne Buna-Werke, patriacej koncernu I.G. Farben. Tu využívali ako pracovnú silu najmä odborníkov zo židovských transportov. K osvienčimskému komplexu patrilo aj ďalších 45 pobočných táborov, kde sa využívala práca väzňov.

Od konca marca 1942 začali do Osvienčimu prúdiť židovské transporty z Nemcami ovládaných krajín. Najskôr sem boli deportovaní Židia zo Slovenska a Francúzska, neskôr aj z Holandska, Belgicka a Juhoslávie. Na jeseň 1942 začali transporty z Terezína, ktoré trvali až do jesene 1944. Obeťami poslednej veľkej vlny transportov sa stali maďarskí Židia, ktorí tam boli deportovaní v mesiacoch máj až júl 1944.

Z Osvienčimu ušlo celkovo 667 väzňov, z ktorých však 270 bolo chytených už v okolí tábora a okamžite popravených. Za jeden z najvýznamnejších sa považuje útek Alfréda Wetzlera z Trnavy a Waltera Rosenberga (s falošnými dokladmi na meno Rudolf Vrba, ktoré neskôr používal aj v civilnom živote) z Topoľčian na jar 1944, pretože koncom apríla 1944 podali v Žiline podrobné svedectvo, ako tábor fungoval. Správa však bola dielom desiatok osvienčimských väzňov, ktorí zhromažďovali tajné informácie o osvienčimskom kolose a pripravili podmienky na útek. Wetzlerova a Rosenbergova správa po prvý raz podrobne popísala proces vyhladzovania, tábor, riadiacu štruktúru, kategórie väzňov, systém väzenských čísiel, denný režim, ubytovanie, stravovanie, nasadzovanie väzňov na práce alebo selekcie. Svedectvom chceli najmä varovať svet a vyzvať ho, aby zachránil životy státisícom ľudí v Osvienčime, ale aj tým, na ktorých Osvienčim ešte len čakal.

7. októbra 1944 došlo v Birkenau k vzbure jedného Sonderkommanda. Väzňom sa podarilo zničiť plynovú komoru krematória IV., ktorá  už nebola obnovená. Všetci povstalci zahynuli. Popravená bola aj skupina väzenkýň, ktorém prepašovali povstalcom výbušniny z továrne v Monowitz.

Čoskoro potom boli krematóriá na Himmlerov príkaz vyhodené do vzduchu. Keď sa v januári 1945 priblížili k táboru sovietske vojská, nastalo rýchle vysťahovávanie väzňov a materiálu, ako aj likvidácia tábora a zahladzovanie stôp. Pri poslednom sčítaní 17. januára 1945 evidovali v tábore 67 012 väzňov. Väčšinu z nich poslali do Wodzislawi, kde ich naložili na nákladné vlaky a odviezli do koncentračných táborov Gross-Rosen, Buchenwald, Dachau a Mauthausen. Po ceste zomrela štvrtina deportovaných. V tábore nechali iba beznádejne chorých.

27. januára 1945 vstúpila do tábora sovietska armáda. Našla tu 7650 vyčerpaných a vyhladovaných väzňov a množstvo materiálu, ktorý nestačili Nemci včas zničiť. Tak bolo v táborových skladoch napríklad nájdených takmer 8 ton ľudských vlasov a vyše milióna kusov šiat.

Po vojne sa v Poľsku a NSR konal rad súdnych procesov proti páchateľom zločinov v Osvienčime. V roku 1947 bol v Poľsku odsúdený na smrť a popravený prvý veliteľ tábora Rudolf Höss. Obesený bol na šibenici, postavenej v areáli KL Auschwitz neďaleko Krematória I. V tom istom roku sa v Krakove konal proces proti ďalším 40 páchateľom. Vo Frankfurte nad Mohanom bolo v rokoch 1963 - 1966 odsúdených ďalších 22 Nemcov za zločiny spáchané v Osvienčime.

Odhaduje sa, že v Osvienčime našlo smrť 1,2 až 1,6 milióna ľudí, z toho 90 percent boli Židia. Osvienčim sa stal symbolom neľudskosti a genocídy.

Blížime sa k mestu. Po pravej strane cesty vidíme veľký areál bývalých Buna-Werke. Závod existuje doteraz pod názvom Firma Chemiczna Dwory S.A. Na opačnej strane cesty sú zvyšky tábora Auschwitz III – Monowitz. Po pár kruhových objazdoch vedie cesta popri dlhom betónovom múre s ostnatým drôtom. Zabočíme doprava a sme na veľkom parkovisku pred areálom tábora Auschwitz I. Vstup je zadarmo, ale za parkovisko sa platí 7 Zl. Vstupný areál je mimo oplotenú časť tábora. Nachádza sa v ňom informačné centrum pre návštevníkov, prevádzkové miestnosti a kinosála, v ktorej premietajú film, ktorý nakútili kameramani sovietskej armády po oslobodení tábora. Je tam možnosť objednať si sprievodcu.

Prechádzame popri oplotení tábora k najviac fotografovanej bráne na svete s nápisom „ARBET MACHT FREI“. Vľavo je drevená strážnica, za ňou garáže ostrahy tábora. Tábor pozostáva z červených poschodových tehlových barakov (Block) s pravouhlou sieťou ulíc. Má tvar veľkého obdĺžnika. Je obohnaný dvojitým oplotením z ostnatého drôtu so strážnymi vežami. V prednej časti tábora je veľká kuchyňa, pred ňou  Apelplatz. Doľava sa ide prechodom cez oplotenie ku krematóriu I. Vedľa neho bola budova táborového Gestapa. Teraz na tom mieste stojí šibenica, na ktorej obesili Rudolfa Hössa. Oproti cez ulicu je budova nemocnice SS a budovy veliteľstva. Vzadu je vidieť rodinný dom, v ktorom počas svojho pôsobenia v tábore býval veliteľ Höss. Dom je obývaný aj v súčasnosti.

Niektoré baraky sú neprístupné, ale vo väčšine z nich sú národné expozície. Česká a slovenská expozícia sa nachádza v spoločnom Blocku 16. Expozície sú veľmi zaujímavé a na ich prehliadku je potrebné si vymedziť dostatok času.V zadnom rohu tábora sa nachádza Block 11, v ktorom bolo táborové väzenie. V zadnej časti jeho uzavretého nádvoria je známa Čierna stena, pri ktorej sa vykonávali tresty a popravy odsúdených.

Pri podrobnom preskúmaní tábora ma ale niektoré zistenia mierne prekvapili:

- takmer všetky prístupné baraky majú ústredné kúrenie. Ústredné kúrenie je aj vo väzenskom bloku 11, dokonca aj každá cela v jeho podzemí má radiátor.

- pri zadnej strane tábora (oproti vstupnej bráne) sa nachádza plavecký bazén aj so sprchami rozmerov približne 20 x 5 metrov.

- krematórium I s plynovou komorou je mimo oplotenú časť tábora. Prístup k nemu cez oplotenie je vytvorený dodatočne. Je len cez ulicu oproti nemocnici SS a tesne vedľa veliteľstva táborového Gestapa. Neviem si predstaviť, ako to bolo s odvetrávaním.

- to, čo sa dnes ukazuje návštevníkom ako veľká plynová komora, bolo pôvodne rozdelené na viac menších miestností (na stene je vidieť odtlačky pôvodných priečok).

- pece a komín krematória nie sú pôvodné (sú to repliky).

- v Blocku 24 sa nachádzal táborový bordel (na vysvetlenie - verejný dom).

.	.	.	.	.	.
.	.	.	.	.	.
.	.	.	.	.	.

Po prehliadke tábora Auschwitz I sadáme do auta a vyrážame smer Auschwitz II - Birkenau. Tento tábor je od základného tábora vzdialený asi 3 km. Cestou míňame množstvo bývalých výrobných hál, v ktorých mali prevádzky firmy, využívajúce prácu väzňov. Z nadjazdu ponad železničnú trať je vidieť povestnú Judenrampe, na ktorej končili železničné transporty deportovaných z celej Európy, než bola postavená železničná vlečka, končiaca priamo v tábore Birkenau.

Zastavujeme na parkovisku pred táborom. Tu som sa stal obeťou sprostej nechutnosti, ktorá už u nás (dúfam) našťastie vymizla, ale v Poľsku je stále živá. Žobráci v podobe vnucovacích umývačov okien. Len čo som zaparkoval, priskočil nejaký vyjeb a bez akéhokoľvek opýtania mi vychrstol na predné sklo auta akýsi humus, že ho ide poumývať. Keď som naňho zrúkol, tak to síce poutieral, ale aj tak mám nepríjemný pocit, či bude auto v poriadku, keď sa vrátime.

Ideme k hlavnej bráne. Parkovisko aj vstup do tábora sú bezplatné. Z výšky si možno tábor pozrieť zo strážnej veže nad vchodom, cez ktorý vedie železničná vlečka.

Ak je Auschwitz niečo veľké, tak Birkenau je niečo obrovské. Tábor má tvar obdĺžnika s rozmermi 1x1,5 km a plochu 175 ha. Na tejto ploche sa nachádzalo asi 300 murovaných a drevených barakov. Do dneška sa dochovalo len 45 murovaných a 22 drevených barakov. V čase najväčšieho rozmachu tábora v auguste 1944 dosiahol počet väzňov 100 000 osôb. V jednom drevenom baraku bolo ubytovaných až 1000 väzňov. Uprostred barakov boli postavené rozvody komínov, ktorými boli baraky vytápané. Po väčšine barakov sa zachovali iba tieto relikty. Na mieste spálených alebo zničených barakov stoja dnes len komíny a obrysy miest, ktoré baraky zaujímali.

Tábor v Birkenau bol rozdelený na viacero sektorov, ktoré tvorili samostatné tábory. Stredom tábora prechádza železničná vlečka s rampami, vybudovaná v roku 1944, kam prichádzali vlaky so židovskými transportmi z Maďarska. Na jednej strane tejto vlečky sa nachádza ženský tábor B I., tvorený murovanými barakmi. Tento tábor sa delí na sektory B I.a a B I.b. Na druhej strane železnice je tábor B II., tvorený drevenými barakmi. Tento tábor sa ďalej delí na sektory: B II.a - karanténa, B II.b - rodinný tábor, B II.c - maďarský tábor, B II.d – mužský tábor, B II e – cigánsky tábor, B II f – táborová nemocnica a sektor B II g, zvaný Kanada, kde sa ukladali cenné veci, odobraté väzňom, ktoré sa následne posielali do Nemecka. Za týmto sektorom sa nachádza budova tzv. sauny, kde prebiehal príjem, registrácia a odvšivovanie väzňov a ich odevov. Vedľa tábora B II. sa začal stavať ďalší tábor B III. (Mexiko), tento sa už nestihol dokončiť.

Krematóriá sa nachádzajú v zadnej časti tábora. Na konci železničnej vlečky po jej stranách sa nachádzajú zrkadlovo otočené budovy krematória II. a krematória III. Ide o veľké železobetónové objekty, postavené čiastočne pod zemou. V zadnej časti tábora B II. sa nachádzajú budovy krematória IV. a krematória V. Tieto sú tvorené jednopodlažnými tehlovými domami. Na rovnaké účely pôvodne slúžili aj tzv. červený a biely domček, ktoré boli prestavané z pôvodných roľníckych usadlostí vysídlenej poľskej obce Brzezinka. Na konci vojny boli všetky tieto objekty v rámci zahladzovania stôp Nemcami vyhodené do vzduchu. Medzi objektami krematória II. a III. sa dnes nachádza Medzinárodný pamätník obetiam nacizmu. Úplne na konci tábora sa nachádzajú veľké objekty čističky odpadových vôd.

Pri podrobnom preskúmaní tábora ma ale znovu niektoré zistenia mierne prekvapili:

- pred príchodom frontu boli krematóriá vyhodené do vzduchu. Na skúmanie je vhodné krematórium II., pretože strecha jeho plynovej komory je síce polámaná, ale nechýba z nej žiadna časť.

- na tejto streche sa mali nachádzať 4 otvory na vsypávanie Zyklonu B. Nič také sa tam však nenachádza. Sú tam síce 2 otvory, ale tie boli jednoznačne vysekané dodatočne (trčí z nich železná armatúra strechy).

- pod vsypávacími otvormi sa mali nachádzať dierkované rúry z plechu. Nosné železobetónové stĺpy tam sú, ale tieto rúry nie.

- krematóriá IV. a V. boli postavené ako jednopodlažné tehlové domky (krematória II. a III. sú zo železobetónu, šatňa a plynová komora sú pod zemou). Plynové komory sú v nich rozdelené na 3 miestnosti. Ich celková plocha je prekvapujúco malá.

.	.	.	.	.
.	.	.	.	.
.	.	.

Čo dodať na záver? Návštevu týchto miest možno len odporúčať. Dôležité je vymeziť si na to dostatok času. Minimum je 1 deň, na podrobné skúmanie je však lepšie rezervovať si aspoň 2 dni.

Už sa stmieva, keď sa poriadne unavení vraciame na parkovisko. Auto je našťastie v poriadku. Zostáva už len cesta späť do Krakova a návrat na ubytovňu.

Utorok  3.8.     Forty

Včerajší deň bol veľmi unavujúci a dnešný nebude iný. Ide sa na okružnú jazdu po fortoch. Po rannej káve vyrážame bez zbytočného zdržovania na prvý kus, na ktorý máme výhľad z okna našej ubytovne.

Fort 50 Prokocim (tiež Biežanów) pochádza z rokov 1883 – 1886. Ide o delostrelecký jednovalový fort so šijovými kasárňami a lomeným centrálnym pohotovostným úkrytom. Fort má 3 vnútorné kaponiéry – podvojnú čelnú a dve bočné, do ktorých vedú poterny z úkrytov na delostreleckom vale. Fort je v dobrom stave, voľne prístupný, ale zarastený náletovými drevinami. Mal som ešte vzácnu možnosť asi ako jeden z posledných záujemcov vidieť pancierový sponzon, určený na obranu tylu fortu, ktorý odtiaľ zmizol o pár dní neskôr. Viem, že niekoho možno napadnú nepríjemné asociácie, ale ja by som ho naozaj do svojho Rapida nevtrepal, ani keby som ako veľmi chcel.

Pokračujeme ďalej v smere hodinových ručičiek po južnom okraji fortového prstenca. Obchádzame fort 50.1/2 Kosocice Ost (označovaný aj ako Barycz), ktorý je ohradený a uzavretý a prichádzame k jeho sesterskému fortu 50.1/2 Kosocice West.

Fort 50.1/2 W Kosocice bol vybudovaný v rokoch 1897 - 1898 ako delostrelecký pancierový fort. Ide o typizovaný malý fort, pôvodne osadený 3 pancierovými vežami – pozorovacou a dvomi delosteleckými typu M 94. Objekt nebol obklopený priekopou s kaponiérami. Fort je vo veľmi dobrom stave, avšak pri skrytom pasívnom pozorovaní som si všimol, že šijové kasárne obýva akýsi hipík vulgo vágus s dosť nebezpečne vyzerajúcim psom. Takže z bezpečnostných dôvodov sa obmedzíme na vonkajšiu obhliadku objektu, urobíme fotku a ide sa ďalej.

.

Fort 51 Rajsko pochádza z rokov 1881 – 1884. Ide o delostrelecký jednovalový fort. Patrí medzi najstaršie a najväčšie objekty tohto typu v krakovskej pevnosti. Šijové kasárne fortu sú zalomené do tvaru dvoch polbastiónov, flankujúcich vchodovú bránu kasární. Fort má centrálny pohotovostný úkryt a úkryty na delostreleckom vale. V priekope fortu sú 3 vnútorné kaponiéry – podvojná čelná a dve bočné. Fort je v dobrom stave, čiastočne prístupný, v šijových kasárňach objektu sa nachádzajú sklady. Kaponiéry a niektoré ďalšie časti objektu sú voľne prístupné.

Míňame fort 51.1/2 Swoszowice, ktorý nie je prístupný a smerujeme na druhú stranu hlavnej cesty.

Fort 52.a Lapianka (tiež Jugowice) bol vybudovaný v rokoch 1897 - 1898 ako delostrelecký pancierový fort. Má zalomený trakt poschodových šijových kasární s postaveniami pechoty na strope. Nemá kaponiéry na obranu obvodovej priekopy. Osadený bol 4 delostreleckými vežami s 8 cm kanónmi typu M 94 a vežou pozorovacou. Fort je voľne prístupný, značne zdevastovaný a zanesený odpadkami. Donedávna sa v ňom nachádzala prevádzka vinárskych závodov, čomu zodpovedá aj jeho stav.

Fort 52 Borek pochádza z roku 1878, prebudovaný bol v rokoch 1885 - 1886 na delostrelecký dvojvalový fort. Má poschodové šijové kasárne s dvomi symetricky umiestnenými bránami, ktoré prechádzajú do poterien, smerujúcich k stanoviskám pechoty na prednom vale. Na delostreleckom vale sa nachádzajú pozorovacie kupoly. V priekope fortu sú 3 vnútorné kaponiéry – podvojná čelná a dve bočné. Fort má samostatný tylový traditor. Objekt je opustený a voľne prístupný.

Fort 52.1/2 Skotniki bol vybudovaný v rokoch 1897 – 1898. Skladá sa z dvoch častí –Sever a Juh, ktoré rozdeľuje Kozienická cesta. Ide o delostrelecký pancierový fort. Severný fort je neprístupný, naproti tomu južný fort 52.1/2 S je voľne prístupný a veľmi zaujímavý. Šijové kasárne sú poschodové, na ich strope sa nachádzajú pancierové veže a postavenia pechoty. Fort má zachované dve delové veže M 94 pre 8 cm kanón, vyrobené v Škode Plzeň v roku 1898 a vežu pozorovaciu. Veže sú v súčasnosti zakryté plechovými strieškami. Objekt je spojený krytou cestou so severným fortom 52.1/2 N. Po prehliadke tohto bezpochyby veľmi zaujímavého objektu pokračujeme ďalej.

.

Fort 53.a Winnica pochádza z rokov 1898 – 1899. Ide o delostrelecký pancierový fort horského typu. Má pôdorys lichobežníka. Obvodová priekopa je vysekaná v skale. Bránená je vonkajšou dvojkaponiérou. Zvyšné dve ramená priekopy boli bránené samostatne stojacim traditorom, ktorý slúžil aj ako obrana prístupu a dvomi 8 cm kanónmi zabezpečoval palebnú priehradu k susednému fortu Skotniki. Fort sa zachoval v dobrom stave, bohužiaľ je v držbe súkromnej firmy (výrobňa nábytku), takže nie je voľne prístupný. Pokračujeme v putovaní.

Fort 53 Bodzów pochádza z roku 1887, v rokoch 1913 - 1914 bol prestavaný. V súčasnosti sa nachádza v rozvalinách a je voľne prístupný. Nás však sem privádza niečo iné. Na svahu nad prístupovou cestou k fortu sa totiž nachádzajú delostrelecké úkryty -  kaverny. Objekty tohto typu som zatiaľ videl iba v Bratislave. Pri ich zwiedzaní som sa na chvíľu cítil ako doma niekde na Kamzíku alebo Sitine. Vraciame sa do mesta a po moste prechádzame na druhý breh Visly.

Fort 34 Krepak (tiež Bielany) je najmodernejším fortom pevnosti. Vybudovaný bol v rokoch 1908 - 1912 podľa vtedajších najmodernejších zásad pevnostného staviteľstva v podobe tzv. rozprestreného fortu. Netvoril súvislý objekt, ohradený priekopou, ale jeho jednotlivé prvky sú od seba v teréne úplne oddelené a pospájané zákopmi.  Rozprestiera sa na svahu od serpentíny cesty (ul. Ksiecia Józefa), kde sa nachádza tehlový kasárenský trakt až nad údolie Visly, kde sa nachádza bojový objekt, pôvodne osadený kupolou pre dva guľomety (toho, kto ju dal zlikvidovať, by mali zastreliť za úsvitu). V čelnej časti fortu sa nachádza pohotovostný úkryt pechoty a ľahká pozorovacia kupola. Fort je relatívne dobre zachovaný, povrch fortu je voľne prístupný. Kasárenský trakt je obývaný podivnou existenciou, ktorá je poskytovateľom internetu, o čom svedčí aj mikrovlnná anténa na svahu. Bohužiaľ terén fortu je stále viac ničený domovou zástavbou.

Chceme si pozrieť aj iné pevnostné zariadenia, než len forty a jedno je práve nablízu.

Batéria FB.35 Srebrna Góra pochádza z roku 1878. Nachádza sa v lese neďaleko kamadulského kláštora. Je to jednoduchá zemná delostrelecká batéria pre ťažké delostrelectvo. Jednotlivé stanovištia pre delá sú oddelené zemnými priečkami. Objekt je dobre zachovalý.

Pokračujeme v ceste. Vľavo míňame fort 38 Skala, ktorý je ale prebudovaný na astronomické observatórium, takže nič. Prichádzame k ďalšiemu fortu.

Fort 39 Olszanica – malý sympatický fort. Vybudovaný bol v rokoch 1884 – 1885, prestavaný v roku 1910. Ide o fort blízkej obrany, pozostávajúci z prízemných šijových kasární, jednoduchého valu a pohotovostného úkrytu. V čele fortu je ľahká pozorovacia kupola. Priekopa je nearmovaná a nebránená kaponiérami. Prístup k fortu bránila zemná kaponiéra. Fort sa nachádza v dobrom stave. Na jeho povrchu sa pasú kone, v šijových kasárňach je lacná baza noclegowa s možnosťou jednoduchého občerstvenia.

Pre nedostatok času míňame forty na severozápadnej strane pevnosti (škoda najmä fortu 44 Tonie) a mierime k dedine Zielonki.

Fort 45 Zielonki je delostrelecký jednovalový fort, pochádzajúci z rokov 1884 – 1886. Fort má prízemné šijové kasárne, centrálny pohotovostný úkryt s poternou a 3 vnútorné kaponiéry - čelnú podvojnú a dve bočné. Fort je vo veľmi dobrom stave, šijové kasárne sú zrekonštruované a udržiavané, pretože sa v nich v súčasnosti nachádza hotel Twierdza.

Už je dosť pokročilá hodina a tak sa vraciame späť do mesta. Cestou míňame fort 47.a Wegrzce a fort 47 Lysa Góra. Bohužiaľ sú obidva stále vo vlastníctve armády. Škoda najmä toho prvého, pretože ide o na svoju dobu veľmi moderný, silne vyzbrojený pancierový fort, postavený podľa návrhu generálmajora Moritza von Brunnera. Pokúsim sa teda navštíviť jeho dvojča, fort 49.a Dlubnia. Cesta chvíľu trvá a začína sa už stmievať. Po príchode k tomuto fortu som zistil, že je ohradený a brána je zamknutá. Sídlia v ňom energetické závody. V ohrade nikde nie je diera a vnútri som začul brechať psa. Takže zajtra.  Vzhľadom k tomu, že už je skoro tma sa vraciame na internát.

Streda  4.8.     Forty, Slovensko

Dnes odchádzame, takže balíme veci, lúčime sa s domácimi a cez celý Krakov mierime k zostávajúcim fortom.

Fort 49.a Dlubnia vybudovali v rokoch 1892 - 1896 ako delostrelecký pancierový fort lichobežníkového pôdorysu. Na strope kasární sa spolu s pancierovými vežami nachádza bojové postavenie pechoty. Kasárenský blok je poschodový so šijovou kaponiérou. Poternou je spojený s galériou v betónovej kontreskarpe. Táto galéria spája vonkajšie kaponiéry, ktoré disponovali delostreleckou výzbrojou. V ľavej kaponiére boli dva 8 cm kanóny M 94, pravá dvojkaponiéra bola vyzbrojená štyrmi 8 cm kanónmi M 94. Výzbroj na strope kasárenského bloku tvorili štyri 15 cm húfnice M 80 a dva 8 cm kanóny M 94 v pancierových vežiach. Okrem toho mal fort 3 veže pozorovacie. Spolu s fortom 47.a Wegrzce išlo o najodolnejšie a najlepšie vyzbrojené forty krakovskej pevnosti. Silnejšie vyzbrojené objekty v oblasti Haliča boli už len forty IX Brunner a XIII San Rideau v pevnosti Przemysl, ktorých ideovým tvorcom bol tiež Moritz von Brunner. Blížime sa k objektu. Fajn, brána je otvorená, len smelo dnu. Ale pozor, je tu niečo, s čím sme nepočítali. Vrátnica. Nepomáha žiadne prosze pana, jednoducho ďalej nesmieme a basta. Horko-ťažko sa mi podarilo urobiť jednu fotku. Takže dík, na toto som sa sem z Blavy skutočne netrepal. Jemne rozladení (eufemizmus pre totálnu nasratosť) pokračujeme ďalej.

.

Fort 49 Krzeslawice pochádza z rokov 1881 – 1886. Je to delostrelecký jednovalový fort. Šijové kasárne majú bastiónové zalomenie, ktoré flankuje vchod do objektu. Fort má centrálny pohotovostný úkryt a úkryty na delostreleckom vale. V priekope fortu sú 3 vnútorné kaponiéry – podvojná čelná, do ktorej ústi poterna z pohotovostného úkrytu a dve bočné. V časti šijových kasární v súčasnosti sídli kultúrny dom, na povrchu fortu je záhradkárska kolónia. Kúsok odtiaľ je ďalší fort.

.

Fort 49.1/4 Grebalów bol vybudovaný v rokoch 1897 – 1899. Ide o delostrelecký pancierový fort. Šijové kasárne sú poschodové, na ich strope boli umiestnené pancierové veže a postavenia pechoty. Vo vežiach sa nachádzali štyri 8 cm kanóny M 94, jedna veža bola pozorovacia. Samostatný traditor za šijovým traktom fortu so štyrmi 8 cm kanónmi M 94 zabezpečoval palebnú priehradu k susedným fortom. Po príchode k fortu je cítiť typický zápach. V objekte totiž sídli Ognisko TKKF Przyjaciel Konika. Prezeráme si traditor a kasárne, všetko je tu zahumusené od koní. Je mi jasné, že ak majú objekty v dnešnej dobe prežiť, musí sa pre ne nájsť nejaké využitie, ale toto je trochu veľa. Ideme na posledný objekt.

.

Fort 50.a Lasówka pochádza z rokov 1898 – 1899. Ide o atypický fort, jediný tohto druhu v krakovskej pevnosti. Má poschodový kasárenský blok, obvodová priekopa nebola bránená z kaponiér. Zvláštnosť fortu spočívala v tom, že delostrelectvo nebolo umiestnené v pancierových vežiach, ale v úkrytoch, situovaných na krídlach kasárenského bloku. Odtiaľ sa delá v prípade potreby premiestňovali na pripravené bojové stanovištia. Išlo o jednoduché a lacné riešenie. Fort projektoval projektant poľského pôvodu ing. Emil Gologórski. Výzbroj fortu tvorili štyri 9 cm poľné kanóny vz. 1875/96. Fort nie je v dobrom stave, predtým tam bola chemická výroba, kasárenský blok je vybúraný a prebudovaný, čiastočne zaliaty vodou. Rôzne výpary sa uvoľňujú zo zeme doteraz. Objekt je v súčasnosti opustený a voľne prístupný.

Tak to bol posledný cieľ našej poľskej kampane. Už je popoludnie, je čas ísť. Lúčime sa s Krakovom a vydávame sa na cestu. Po nekonečnej strastiplnej púti (dôvody už boli popísané) konečne dorazíme na hraničný priechod Javorina. Meníme ušetrené zloté späť na koruny a vraciame sa na Slovensko. Obed si dávame v Kežmarku v reštaurácii neďaleko hradu a pokračujeme ďalej na východ, kde strávime zvyšok dovolenky.

.

.

PS: počas pobytu na východnom Slovensku som našiel tohto doposiaľ neznámeho krásavca. Ide o prvý objekt úseku M-II Kuzmice, o ktorom sa doteraz nevedelo. Takže tá úplne prvá veta tohto cestopisu nie je zas tak celkom pravdivá...